Sú dvaja. Sú spolu. Dlho predlho. Niekoľko desaťročí. Roky sa zliali do jednej homogénnej zmesi útržkov myšlienok, pocitov a obrazov…
Sú dvaja. Stále spolu, aj keď čoraz častejšie je prítomný len jeden. Je dobré, že aspoň jeden je tu, lebo čo by bolo s tým druhým? Áno, pravda, asi nič. Nič čo by ho mohlo bolieť či trápiť. O to sa už postará milostivá amnézia. Amnézia súčasného, čo by mohlo byť pálčivé a neúprosné. Amnézia pocitov marazmu tela i ducha.
Sú dvaja, ale sú stále spolu? Kto vie. Jeden prítomný, stále pripravený pomôcť a poslúžiť druhému, aj keď sám už s unaveným telom i duchom a ten druhý často neprítomný. Jeho prítomný okamih je zamenený za prežitú minulosť. Znovu prežíva krásne dni mladosti. Opäť je tou krásnou štíhlou, pružnou a silnou bytosťou, ktorá prežíva svoje radosti, či bolesti a strachy. Mnohé starosti vykúpené chvíľami šťastia. S nezmenenou intenzitou a bez prítomného vedomia reality…
Sú dvaja. Jeden skúmavo hľadá v očiach druhého svetlo. Jas prítomného okamihu. Záblesk pochopenia reality. Vďačný je za každý lúč vedomia súčasnosti, uvedomenia si svojej prítomnosti v živote druhého. „Tu som. Stále som tu.“ Niečo tak prirodzené, až by to mohlo byť všedné. Uvedomenie si existencie toho, s kým žije mnohé roky. Niečo tak vzácne že sa to nedá kúpiť, darovať, ba ani ukradnúť, nejestvuje nič, čím by to mohlo byť nahradené. „Si tu pri mne, som šťastný, že si tu stále so mnou.“
Sú dvaja. Prítomnosť jedného však skončila, odvial ju kamsi čas a únava materiálu. On však nie je sám so sebou. Osamelý vo svojom vnútornom prežívaní. Kdeže. Aj keď už nie je tu a ani teraz. V jeho svete je ten druhý znovu mladý a krásny, zase prežívajú chvíle skvostné i menej skvostné, vždy však spolu v dobrom i zlom. Kým ich smrť nerozdelí. Smrť nerozdelí? Nezmysel. Obaja žijú. To predsa nie smrť ich rozdeľuje. Život…
Sú dvaja. Druhý to vie. Vie, že ten jeho je len dočasne ‚mimo‘. A veľmi sa na neho teší. A s pokojom a rozvahou čaká, ako už toľkokrát, keď sa druhý vracal z práce či z ďalekej cesty. Čaká spokojne a s vedomím človeka, ktorý vie, že sa dočká…
Sú dvaja. Znova pôjdu ruka v ruke po ceste večne zelenej, zase budú zažívať dobré i zlé, stále spolu opierajúc sa jeden o druhého. Opäť budú veselí a šťastní, či smutní a nešťastní, ale s vedomím ničím nenahraditeľného šťastia, že tak budú navždy spolu.
Sú dvaja. Čo smrť spojí, živý nerozdelí…
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments