S pani nakupujeme. Ide o ekumenický moment, ja som katolíčka, pani evanjelička augsburského vyznania, v nedeľu kráčame každá iným smerom, každá k svojmu kostolu, máme na sebe sviatočné šaty, pani v kabelke vyžehlenú vreckovku s výšivkou, počas zimy si obúvam hnedé čižmy bez opätkov, natiahnem si farebné pančuchy, oblečiem si kabát, na hlave francúzska baretka. Pani do košíka ukladá čistiace prostriedky a mňa pošle po kremžskú horčicu, dýcham studený vzduch okolo mraziacich boxov, snehová kráľovná, malá Gerda, január, cigáni kupujú mäso, cigánske rodiny a deti s dynamikou v krvi, kupujú mäso, vezmem svoju horčicu a kráčam za paňou, pani s príjemnou hnedou farbou na vlasoch (Garnier), vyberá si pomaranče a ja ju zatúžim dlho pozorovať, jej tvar nechtov, jej nohu číslo tridsaťdeväť, hrala by dychovka, muži v svetlomodrých nohaviciach s pukmi, izolovala by som sa od sveta a prenikla doň, v šťave pomarančov, v pani, ktorá ma zamestnáva, v korunovácii tej chvíle.
Tlačím nákupný vozík, vo vzduchu cítiť kôpor a leto, pšenicu, ktorá dozrela, cítiť melóny a jablká a lacné banány, ich hnilobný zápach, hnedožlté šupky, zapnem si bezpečnostný pás a pani pustí magnetofónovú pásku, zvyčajne počúvame
peruánskych indiánov
americký protestantský gospel
Lisu Germano
Mariku Gombitovú
life koncert Pink Floyd
Sineád O´Connor.
Cesta k penziónu trvá približne dvadsať minút, pani mi rozpráva, jej syn, ich nová farárka, izba pre hostí z Francúzska, pes, zrazu prestane, odbočí, tankuje naftu, platí v hotovosti, vidím jej chrbát, jej sandále s korkovou podrážkou, otvorím si okno, panové flauty vo vnútri tejto Dacie, vytiahnem papier a napíšem báseň
Ložisko lízaniek na pumpe,
pani otvorí dvere, sadne si, vydýchne vzduch, cítim cesnak tlmený orbitkou, pani zatvorí dvere, naštartuje, vraví: Dorota, si krásna.
Odporúčaná rýchlosť na tomto úseku cesty je osemdesiat kilometrov za hodinu, opieram si hlavu o okno, kukuričné pole, lavička pod krížom pri ceste, ďalšie pole, s vetrom sa nakláňa, vlny, vlny, šumenie listov na topoľoch, táto alej, táto úzka cestička, opieram si hlavu o okno, pani vyhodí smerovku, obchádzame spotenú červenolícu cyklistickú dvojicu, prilby na hlavách, dievča má na bicykli košík, v košíku kôpka jedla prikrytá pruhovanou kuchynskou utierkou.
Village look.
Zabuchnem kufor a zamknem ho. Vezmem tašku s uhorkami, pod nohami štrk, príjazdová cestička k penziónu, na ľavom ukazováku si hojdám kľúče od auta, spievajú vtáci, sedia na záhradných stoličkách, na v tieni skoro tmavozelenej tráve, sú v korunách stromov a keď sa k nim priblížim, splašene vzlietnu, zdvihnem oči, oslepenosť slnkom, požehnanie, zatočím sa s taškou uhoriek v ruke, vánok je citeľný, placho mi hladká stehná, lakte, členky, otvorím vchodové dvere, vojdem dnu, prievan plieska dverami.
V apartmáne otočenom na juh vyzliekam periny zo špinavých žltých obliečok, dnes ráno odtiaľto odišli Rusi, naložili si kufre do auta panej, okolo pása mali ľadvinky, v ľadvinkách pasy, peňaženky, papieriky popísané azbukou, pani ich odviezla na železničnú stanicu do mesta. Po Rusoch zostáva zvláštny sladkastý zápach, akoby neboli zvyknutí vetrať, akoby sa dusili v úzkej panelákovej izbičke, neotvoriť okno, zima, kúri sa, zostane po nich ten zápach, použité kondómy pod posteľou, v koši odlišovacie tampóny čierne od riasenky.
Odtiahla som svetlé záclony siahajúce po zem, otvorila balkón, nával tepla do mojich končatín, do mojej hlavy, mozgová príhoda svetlého leta. Nachvíľu som si sadla k radiátoru, otvorený balkón, kvety, biele prútené stoličky, popolník, sadla som si, vyhriate parkety pod mojím zadkom, zatvorila som oči a ticho tam premýšľala vnímajúc všetky zvuky, voda striekajúca z hadice, pes, čo chrúme kosti z kuraťa, rázna chôdza údržbára, pani ho usmerňuje, pani sa posťažuje, pochádzajú z tej istej dediny, chodili spolu do školy, spolu pásli kravy.
O dvanástej má byť apartmán pripravený, drhnem ho, všetko na svojom mieste, nový sáčok na odpadky v koši nezabudnúť, nezabudnúť, paplóny v obliečkach s kruhmi, retro, pani mi povedala, že to budú Francúzi, umelci, dizajnéri, utieram prach, v skrini usporiadam ramienka, nech si tam dizajnérka zavesí svoje Gucci šatočky, nech si ich tam zavesí veľa, šaty z Vancouveru, šaty z Tokia, z Moskvy, z Južnej Afriky, nech ráno nahá vstane z postele, nech pobozká svojho muža, nech otvorí túto skriňu a nech si vyberie šaty, nech cíti príjemný materiál a bielu, bielu tohto koberčeka na parketách, nech zíde v utorok ráno dole po schodoch a nájde ma v hale ako sedím za stolom a lúštim krížovky, obžúvam pero a mrštím čelo, robia sa mi vrásky, nech ma po francúzsky poprosí, aby som jej spravila kávu a ja jej ju urobím, do bielej šálky, ku káve voda do pohára, vynesiem jej to do apartmánu a budem vidieť jej šaty, jej otvorený kufor na zemi a v ňom fotoaparát, náhrdelník a knihu o francúzskych impresionistoch. Na drevenej komode, ktorú teraz práve utieram budem vidieť mapu Slovenska, prospekty o gotickej ceste, o aquaparku Tatralandia, o galériách v rôznych slovenských mestách, zbadám tam tabletky proti bolesti hlavy, knihu Camilly Laurensovej: Láska, román.
Položím jej kávu na nočný stolík, jej muž sa bude práve sprchovať, pocítim vlhkosť a paru sprchy, vôňu sprchového gélu a vody po holení, žena nebude vedieť ako sa otvára balkón, ukážem jej to a poviem jej, nech to skúsi aj ona, otvorí ho, druhý pokus, vyjde na balkón a rukami hladká biele stoličky, lístky kvetov, cítim intimitu, chvíľu ju pozorujem a keď sa otočí, už tam nie som, už som v hale a opäť lúštim krížovku, môžem vyhrať kozmetický balíček, cenu venovala Wella Slovensko.
O dvanástej som hotová, apartmán pripravený, dokonalý, do zástrčky vo WC strčím AirWick, zídem po schodoch, čistiace prostriedky dám na miesto, sadnem si na verandu a vyložím si nohy, pani varí, niečo na cibuľke, zelenina, mäso, praská olej na panvici. Čítam si román o sánkovačke blízko Buffala, ako tam rodičia vysadia svoje deti, deti sa sánkujú a rodičia popíjajú čaj, varené víno, na sánkujúce sa deti padá sneh, vlhké vločky, chvíľa je kryštalická, horúci popcorn a káva v kélimkoch, je to americké a krásne, nad podnikom veje americká zástava, trepe vo vetre, deti výskajú a tešia sa. God Bless America.
Spomeniem si na byt panej v Anglicku, boli sme tam a ja som si raz ráno okolo ôsmej sadla na teplý parapet okna, pri nohách mi sedela mačka, jedla som ražný chlieb s medom a slamkou som z pohára pila horúce kakao, byt je blízko univerzity, ráno sa zasnežení študenti ponáhľali do školy, na semináre, na prednášky, smiali sa a navzájom sa oprašovali, poskakovali a nejaký muž v károvanej baretke, cigareta v ústach, zametal chodník, mačka pri mojich nohách driemala a svetlo bolo krémové, vyšľahané, svetlohnedé, smotanové, okrové, zazvonil telefón a ja som ho nechala zvoniť, nezdvihla som ho, mačka zbystrila pozornosť a pozrela sa na mňa, usmiala som sa na ňu a zahryzla sa do chleba, na ulici som videla paniu ako sa mohutnou rukavicou snaží otvoriť list, sedela na zasneženej lavičke a ja som ju odfotila, mačka zoskočila na dlážku, tanier z chleba som položila do drezu, prechádzala som sa popri všetkých oknách v byte, telo nahé, na tele pyžamo, prechádzala som sa, popíjala som slamkou kakao a pozorovala vločky snehu, vločky pomalé, vločky prirodzené. Vtedy mi pani povedala, že je vdova, že jej muž bol Škót a žili v Aberdeen, že nosil okuliare a fajčil fajku, že Škótska vysočina je krásna a v tomto mesiaci plná snehu a ja som to vedela, vedela som, že je to presne tak.
Zatvorím knihu a žmúrim do slnka, lahodnosť mandle, dužina marhúľ, jemné príchody a odchody vetra, jeho pôsobenia v korunách stromov, veranda tohto penziónu, kvety vo váze, ruže a gerbery, struky zeleného hrachu v košíku, hračky v lepenkovej škatuli, to keď prídu deti, keď sa hrajú na pieskovisku, stavajú hrady a pečú koláčiky, vianočné pečivo posypané vanilkovým cukrom, mačacie oči, pudingy, dvojfarebné bábovky.
Vyzujem si sandále, dlaždice sú horúce, vezmem si krhlu a polievam kvety, voda pre všetky rastliny, vlasy mi padajú na plecia, vidím, ako sa mi na slnku lesknú, ako sa jeden vlas obtiera o druhý, polievam kvety, kvety v skalke, kvety v tôni, kvety pred penziónom, okrasné slnečnice, materina dúška, medovka lekárska, bodliaky s pichľavými modrofialovými hlavami, vyschnutá papraď, polejem si aj nohy, je to smiešne, živé, vzrušujúce.
Spím a potom nie. Takéto dni si vychutnávam. Nepobehujú tu poľské deti tešiace sa do aquaparku, nijakí Maďari, čo ovládajú nemčinu a ticho čuškajú vo svojich izbách, sú príjemní, uzavretí, usmievajú sa, ráno vstanú, najedia sa, lyžiarska výstroj, odídu, prídu, reštaurácia, vyspia sa, úsmev, na vetrovke pernamentka na vleky, na svahy, na lanovky. Nie sú tu Angličania z Bristolu, mladí, milí, myslia si, že tu je dobre, lebo čakali iné, tešia sa z wi – fi pripojenia na internet, z jogurtov s vločkami na ráno, zo zeleniny, čo prinesie pani zo záhrady, nakrája ju a ona chutí naozajstne, tešia sa z pastierov oviec a ich psov, zo salašov a syra, čo môžu ochutnať, z bicyklov, čo si môžu požičať a zájsť až na Oravu k priehrade, ísť na ostrov do kostola a potom kúpia panej kyticu, vďačnosť, že bola ústretová, že sa o nich starala a že mali krásnu izbu, ktorú som pripravila ja a denne som im drhla kúpeľňu a v prípade potreby dodávala toaletný papier, vnikala som do ich tajomstva, do ich oblečenia porozhadzovaného po izbe, do antiperspirantov a pokrčených cestovných lístkov, Krakov, Český Krumlov, Zakopane, do zbierky básní Carol Ann Duffyovej, do časopisov a podprsenky s čipkami, do cédečiek s fotkami, čiernou fixkou napísané: Family, Croatia 2006, April in Bergen, vnikala som do pozadia na laptope, on a ona, úsmevy, tmavé okuliare, pobrežie, príliv, vietor, ona v červenom kabáte, pes na vodítku, on ju drží za ruku a v druhej ruke má plastový pohár, možno capuccino, možno čaj, na zemi deka a neďaleko malý domček, na piesku lopta, studený vietor, možno október, možno marec, možno more, možno oceán.
Vrátil som sa na dlhánsky breh,
na vykovanú podkovu zátoky,
a našiel tam len pozemské
mocnosti duniaceho Atlantiku.
Seamus Heaney
Nikto tu nie je. Nijakí turisti. Žiadne cudzie príbehy, vôňa mora, ktorú prinesú hostia zo severného Poľska. Pýtam si od pani voľno na bylinky a čítanie v lese, ona vraví áno, obujem si sandále a zatvorím za sebou bránku, vezmem si krížovku, básne Primoža Repara, časopisy, hompáľajú sa mi náušnice, celé poobedie sa vyvaľujem medzi ihličnanmi, príde srnka a odíde, vráti sa, nebo plné vtákov a pobehujúcich bielych oblakov, lienka na prste, včely, keď si odhrýzam z jablka a do tajničky napíšem HELENA, hlavné mesto Montany. Skoro zaspím, no uštipne ma červený mravec, vyskočím, oprášim sa, kráčam po lesnom chodníku, suché hnedé ihličie, jahody a čučoriedky, zelené lopúchy a suchohríb, dva modráky, vyjdem z lesa, pole, traktor, rodina nakladá do vozíka za traktorom vidlami seno, chlapec so špinavou tváričkou si cmúľa prst, slnko sa blíži k západu, prejdem dva kilometre a otvorím bráničku, oblečiem si čierne šaty po kolená, šaty empírového strihu a s pani si sadneme do Dacie, pani zapne Lisu Germano a jej hudba plynie s večerom, s cestou, čo vedie k mame panej, zaparkujeme pred jej domom a deti na ulici prerušia svoju hru, chvíľu na nás pozerajú a potom sa opäť hrajú, kreslia kriedami po chodníku, kočík, auto, kvety, vojdeme do domu
a prajem starej panej všetko najlepšie, podám jej bonboniéru v celofáne previazanú ružovou stužkou, usmejem sa na ňu a ona povie : si krásna, Dorota, pohladká ma po líci a jej obývačka je otočená a západ, okno je otvorené a záclona s kvetmi sa chveje, nadúva, svrčky mimoriadne nahlas spievajú, vibrácie, pokoj, naškrobený obrus na stole, sklenený krčah s chladnou citrónovou vodou, poháre zoradené, tanieriky jeden na druhom, koláče s orechovou plnkou, biele servítky, rozkvitnutá floxínia.
Zjem dva koláče a šalát so šunkou, divoké črevá, vojdem do kúpeľne a sadnem si na záchod, čistý uterák, špongia v tvare koňa, otvorené okno a ja rozmýšľam, či pod ním nebude niekto stáť, či nebude počuť moje guľky ako žblnkajú, keď spadnú do vody v záchode, sú tvrdé a aromatizujú kúpeľňu, budeme tu spať, nachystajú mi posteľ s ľanovou plachtou a dajú mi košeľu po zem a ja si všetko vyzlečiem a chvíľu budem stáť nahá pri okne, zhasnem svetlá a zatvorím oči, svrčky, svrčky, svrčky, mesiac, horúca noc, natiahnem si tú košeľu a pani s matkou sa rozprávajú, mama panej, počujem, že šepká: som rada, že si sa ujala toho dieťaťa, nemyslím si o tom nič, hrám sa s gombičkou na vankúši, trochu plačem a potom si poviem, že to tak malo byť, že tu nie som sama, že pani je dobrá, že som milovaná a vstanem z postele a podídem k oknu, odtiahnem záclonu, bieložlté pouličné osvetlenie, čítam báseň Nuna Júdiceho:
Ráno zbieram bylinky na dvore. Zem,
ešte studená, ide s korienkami von; mieša sa
s rannou hmlou. Svet je teda
naopak: obloha, ktorú nevidím, je
pod zemou; korene stúpajú
neviditeľným smerom. Zvnútra
domu ma však láka vôňa
kávy: akoby mi niekto hovoril,
že treba vstať druhý raz,
aby korene rástli vo vnútri
zeme a hmla, miznúc, ukáže modrú oblohu.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments