Druhý mimozemský výlet Andyho Weira tentoraz smeruje bližšie ako na Mars. Autor mimoriadne vydareného Marťana sa pokúsil o podobnú frajerinu ako prvý raz a svojich hrdinov poslal na Mesiac, na ktorom je vybudované mestečko Artemis. Vládne v ňom surový kapitalizmus bez sociálnych barličiek, každý obyvateľ si musí na seba zarobiť a aj drobná kriminalita sa tu tak trochu toleruje. Nakoniec, veľké zločiny sa tu veľmi nedejú, lebo zvyčajne sa trestajú deportáciou do tej krajiny na Zemi, ktorá bola zločinom poškodená a to väčšinu obyvateľov zakaždým dostatočne vydesí. O živote na rodnej planéte toho totiž čitateľ až tak veľa nevie, ale z náznakov cítiť, že to bohviečo nebude. Už len to, že sa na Mesiaci riadia kenským časom je dosť veselé pomyslenie, až kým sa nedozviete, že svetovými lídrami už nie sú Američania, ale Keňania či Saudskí Arabi.
Na Mesiaci vlastne ani niet kam veľmi utekať. Spoločenský, osobný a pracovný život sa odohráva v piatich kupolách pomenovaných podľa prvých mesačných astronautoch, a ak si chcete urobiť vychádzku von, potrebujete nielen skafander, ale aj plnú peňaženku géčiek. Peňaženka je vlastne silné slovo, keďže ide o virtuálnu menu, avšak stále platí, že ak jej máte primálo, môžete si prenajať akurát tak kapsulu na spanie a verejné toalety na spoločnej chodbe s ostatnými chudobnými nešťastníkmi. Na raňajky si dáte surogát, na obed surogát s vodou, a až navečer sa trošku rozšupnete a objednáte si v reštike niečo lepšie, napríklad ochutený surogát (nie som nejaký gurmán, ale podľa všetkého to bude niečo na spôsob rias alebo podobného sajrajtu, skrátka hnus).
Zásobovanie zo Zeme akotak funguje, akurát to trvá dlhšie, kým nejaká nákladná vesmírna loď dorazí, takže expresné dodanie je vcelku neuskutočniteľný marketingový ťah. Na druhej strane však platí, že ak máte na Zemi známeho nakladača, viete si prilepšiť pašovaním luxusnejšieho tovaru, čo je vlastne hlavné živobytie hrdinky príbehu menom Jazz.
Tento Andy Weir sa mi páči. Má totiž ku ženským postavám veľmi pozitívny vzťah. Už v Marťanovi je ich zopár mimoriadne sympatických a v Artemise ich urobil podstatných hneď niekoľko. Jedna je takpovediac šéfkou ekonomiky celého mesačného mestečka, druhá riadi hlinikáreň produkujúcu kyslík pre obyvateľov kupôl a tá tretia stojí v epicentre všetkých udalostí knihy.
No dobre, Jazz nie je veľmi vzorom cností, keďže sa za milión géčiek chystá zničiť uvedenú hlinikáreň. Je to mimoriadne šikovná baba a napriek tomu, ako to na prvý pohľad vyzerá, je vám ako čitateľovi veľmi sympatická. Tak trochu rebeluje, neuznáva cechy a podobné zväzujúce organizácie a napriek vysokému IQ a zručnostiami (strašne dobre zvára) večne smrdí géčkom.
Ani s chlapmi jej to veľmi nejde. S otcom má diskutabilný vzťah, hoci s ním po smrti matky od šiestich rokov žije na Mesiaci, z frajera sa vykľuje gej a jediný kamarát z detstva žije na Zemi. Vlastne ho ani nevidela a výlet na rodnú planétu by jej nerobil dobre (poznáte to, gravitačná choroba).
Ak ste došli až po túto vetu, vedzte, že ešte stále nič neviete o tom, čo sa vlastne na Mesiaci stane. Ani vám to neprezradím, pretože Artemis nie je len o tom, že niekde niečo vybuchne a niekomu (konkrétne celému mesačnému mestečku) pôjde o život.
Najviac ma na podobných knihách baví opis toho, ako by mohol v podmienkach bez atmosféry a pri šestinovej gravitácii vyzerať bežný život Pozemšťana. Teší ma, že aj tam sa chodí večer do baru na pivo (nie, to nie je zo surogátu, aj keď Plzeň to asi nebude). Že sa všetko musí recyklovať a pri sprchovaní preto nesmieš cikať. Že vzťahy medzi ľuďmi sú akési kooperatívnejšie, lebo inak by ste tam neprežili. A že si pokojne môžeš vyskočiť do výšky aj tri metre, hoci si športové nemehlo.
A nebojte sa, všetko sa dobre skončí (až na to, že Jazz bude mať na konci príbehu opäť problémy s platobnou neschopnosťou, ale stále to bude fajn baba do vákua i do kapsuly).
Do čítania, priatelia.
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.