Eslovenčina je ťažká alias Carlos Peruánca Príhody a Skúsenosti

Ak si má priemerný Slovák vybaviť v mysli priemerného Peruánca, zvyčajne to skončí predstavou minichlapíka s cikcakovou dečkou na pleciach hrajúceho pred obchoďákom na píšťalku do playbacku. Predsudok ako z čítanky. Lenže ak si máte predstaviť Peruánca s diplomom jadrového fyzika, tak to asi bude vaša predstavivosť zrejme v koncoch. Mám šťastie, že sa v tomto smere na svoju fantáziu spoliehať nemusím. Už som totiž takého stretla.

Prišiel na stretnutie bývalých blogerov istého denníka v obleku, priamo z opery a veľmi nadšene o nej rozprával. V priebehu večera sme sa len tak mimochodom od neho dozvedeli, že sa už fyzikou s tým odstrašujúcim prívlastkom dávnejšie neživí, ale že zabŕdol do úplne iných vôd a otvoril si v Bratislave prvú peruánsku reštauráciu, ale tam je vlastne len vtedy, keď necestuje po svete a nesprevádza po ňom turistov. To však nebolo všetko, lebo postupne z neho vypadávali ďalšie aktivity, ktorými sa zaoberá, takže keď sme to tak spočítali, vyšlo nám to na dva až tri životy.
Priemerný Slovák by povedal, že to je taký ten človek s „vrtuľou v zadku“. Ja viem, že je to Carlos Arturo Sotelo Zumarán.

Na jeho „životopisnú“ knihu som sa preto veľmi tešila. Úvodzovky sú tam preto, že je ešte príliš mladý na to, aby to bol klasický životopis. Skôr je to taký historický cestopis s prvkami reality show. Keby ste totiž také niečo čítali v rámci beletrie, pomysleli by ste si, že to spisovateľ iste preháňa. A pritom je Carlosov život úplne obyčajný. Nebol priamou súčasťou žiadnej revolúcie, ani jeho súkromný život neoplýva množstvom lások či životných tragédií, takže by pri ňom každý bulvárny plátok zaplakal. Jeho kniha je zaujímavá inak. Spoznávam v nej staré známe miesta, spoločenské udalosti či situácie, ba mnohokrát si vybavujem aj konkrétne osoby, ktoré v tých jeho spomienkach vystupujú.

Totiž… koncom osemdesiatych rokov, len pár mesiacov po tom, čo spomínaný Carlos pricestoval v rámci štipendia do našich končín, som sa na vysokoškolskom internáte ocitla aj ja. Dovtedy som cudzincov inej farby pleti videla len zdiaľky. Zvyčajne pochádzali z Ázie, takže sme ich kvôli zjednodušeniu volali jednotne – Vietnamci. A teraz, priamo na chodbe vysokoškolského internátu (v tých veselších chvíľach aj v spoločnej sprche) stretneš mladíka odkiaľsi z Afriky či dokonca Indie. Na prednáškach zase sedíš vedľa chlápätka z Nikaraguy, z krajiny, o ktorej si počula len v televíznych novinách v súvislosti s nejakou vzdialenou revolúciou. Ten spolužiak sa ti lámanou slovenčinou zverí, že je bývalý partizán a za odmenu, že tak pekne bojoval v triednom boji, vyslali ho študovať ku nám do socialistického Československa. Vyzeral vtedy v tej lavici akosi opustene, tak som sa s ním skamarátila a on ma za to pozval na ples latinskoamerických študentov do PKO. To vám teda bolo! Živel v priamom prenose. Kultúrny program sa hemžil rytmom, energiou a farbami, program mi pripadal akoby z inej galaxie. Nebola som na niečo také zvyknutá, hoci som ako rodená východniarka videla naozaj kadečo. Predpokladám, že v tom istom čase sa tam niekde motal aj spomínaný Carlos, podľa knihy už ruka v ruke so svojou budúcou slovenskou manželkou, čo je samo o sebe dobrým podkladom pre scenár ľubovoľnej latinskoamerickej telenovely.

O tomto neznámom temperamentnom svete presťahovanom do veľkej malej Bratislavy píše Carlos Sotelo nesmierne zaujímavo. Už z názvu sa dá čakať, že jeho slovenčina nebude plná prívlastkov a kudrliniek, avšak to práve vôbec nie je na škodu veci. Jeho vety sú jednoduché, no o to viac úderné. Asi by nevyhral žiadnu literárnu cenu, čitateľa zaujme skôr svojím obsahom.
Píše o tom, ako sa boril so slovenskými slovíčkami či mentalitou Slovákov, ktorí mávajú voči manželstvám našich dievčat s cudzincami výhrady (aj keď je pravdou, že Carlosova manželka by si častokrát zaslúžila metál za trpezlivosť a dôveru v manželove nápady).
Dozviete sa tiež o rokoch súvisiacich s jeho návratom do Peru či o pracovnej a životnej skúsenosti v pomerne nebezpečnom Mexiku. Aj o tom, ako tam môže vďaka odborom skrachovať slušne prosperujúca fabrika.
Napriek tomu – či práve preto – je dnes jeho „prístavom“ naše Slovensko, ktoré má rád a píše o ňom skutočne pekne. Svoju peruánsku krv však nezapiera, veď nakoniec nikde nie je napísané, že nemôžete mať domov všade, kde sa tak cítite.
Za všetko hovorí milá veta, ktorú o ich prvorodenom synovi napísali v pôrodnici do lekárskej správy: „Matka zdravá, otec z Peru.“
Knihu si určite prečítajte. Do čítania, priatelia.

Carlos Arturo Sotelo Zumarán: Eslovenčina je ťažká, Ikar 2018

 

bux-325x52

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť