Sladký život opatrovateľký

Sladký život opatrovateľky – veľmi odporúčané čítanie pre budúce Pflegerinnen

Pflegerin – toto povolanie v nemecky hovoriacich krajinách vykonáva tisíce Sloveniek. Ak k nim pridáme ich kolegyne v Británii, dostaneme priam až desivé číslo 65-tisíc žien vydávajúcich sa každé dva týždne na stovky kilometrov dlhú cestu za živobytím. Jednou z nich bola aj slovenská spisovateľka Tina Van der Holland. Svoje osobné skúsenosti premietla do románu, ktorý by si pred odchodom do zahraničia mala prečítať každá budúca opatrovateľka.

Príliš stará pre divokých zbohatlíkov, ale príliš mladá pre dôchodkový úrad, pokúša sa vdova s tromi dospievajúcimi deťmi postaviť na vlastné nohy prácou v zahraničí.

Hoci sa v skutočnosti takto nikdy nestal, osud hlavnej hrdinky reflektuje do značnej miery pocity a skúsenosti celej generácie, pre ktorú prišiel november 89 neskoro.

V máji ste opäť vydali román Sladký život opatrovateľky, príbeh opisujúci deväť rokov opatrovania v Rakúsku po tom, čo médiami prebehla správa o tragickej nehode Sloveniek pri Trenčíne, ktoré sa vracali mikrobusom z dvojtýždňovky. Nakoľko je váš príbeh autobiografický?

Príbehy z opatrovateľskej praxe sa zakladajú na mojich skúsenostiach. Napísala som však román a nie dokument, preto som zvolila vhodný uhol pohľadu tak, aby boli príbehy pre čitateľov zaujímavé – v práci opatrovateliek je veľa každodennej rutiny, sprevádza ju osamelosť, skutočnosť je dosť sivá.

Iná vec je osobný život Angie. Tu som si postavila cieľ stvoriť ju ako modelový prípad Slovenky, ktorej neostane iné, než odísť za prácou do Rakúska. Potiaľ by to súhlasilo aj s mojím životopisom, ďalej už nie. Ja som mala podporu z domu a naša rodina zostala pohromade. Lenže mnohé ženy doplatili na túto prácu odcudzením s najbližšími alebo v krajnom prípade aj rozpadom rodiny. Niečo z toho som načrtla v príbehu Angie.

Okrem vlastného príbehu nepochybne poznáte aj desiatky iných osudov. Čo rozhodne, že sa matka a manželka vydá na 900 km cestu?

Nech to znie akokoľvek nadnesene, prvoradým dôvodom je túžba po práci. Slušnej a slušne zaplatenej. V čase, kedy sa začína moja kniha, dosahovala nezamestnanosť – postihujúca najmä ženy – v niektorých oblastiach Slovenska 20-30%. Vysoká miera nezamestnanosti sa tiahla najmä južnými a východnými oblasťami Slovenska, kam sa solídni zahraniční investori príliš nehrnuli. Nezamestnanosť v týchto oblastiach od roku 2001 určite klesla, je tu však stále najvyššia, a teda práve odtiaľ odchádza opatrovať ešte vždy najviac žien. Opatrovateľky z týchto oblastí som aj ja stretávala najviac.

Ďalšou motiváciou pre túto voľbu je snaha matky či manželky zabezpečiť slušný životný štandard rodiny, najmä detí. Každý mesiac treba zaplatiť paušálne poplatky. A potom na leče bez klobásy, s dvomi tričkami, zánovným tlačidlovým mobilom a výletmi do okolia ťažko uhráte čo len prázdniny, nie že celý rok, a to ste ešte nepovedali mužovi, že najbližšie si dá pivo, keď ho naň kamaráti pozvú. Nehovoriac o tom, že každá podpora v nezamestnanosti raz skončí – a čo vtedy? Nedostatok peňazí vytvára v rodine napätie, ktoré sa výrazne premieta do partnerských vzťahov. S ťažkým srdcom síce, ale mnoho žien sa práve v takej situácii rozhodne pre tzv. menšie zlo a vycestuje za prácou.

Okrem toho sa po registrácii živnosti dá prácou za dva týždne v Rakúsku zarobiť aj 700-800 eur a možno uplatniť nárok na detské prídavky, ktoré sú oveľa vyššie ako na Slovensku. To už je výrazná pomoc rodinnému rozpočtu, aj keď nič nie je zadarmo – treba to zvládnuť, niekedy doslova vydržať – avšak to sa tých žien už nikto nepýta a ony radšej mlčia.

Počula som aj, že problém by sa dal riešiť aj tak, keby sa rodina za prácou odsťahovala. Napríklad do miest, kde automobilky hľadajú pracovníkov. To však nezohľadňuje slovenské pomery. Nie sme v Amerike, kde sú také zvyklosti bežné – sme na Slovensku, kde majú ľudia silné rodinné väzby a toto zázemie je pre nich nesmierne dôležité. Hypoteticky: keby aj predali svoj dom/byt napr. v Jelšave, aby si kúpili nový v Nitre, nepomohlo by im to, lebo taká istá nehnuteľnosť stojí v Nitre niekoľkokrát viac.

V knihe je jednou z hlavných postáv-opatrovateliek mladá slobodná učiteľka. Čo viedlo k tomu ju, aby si takto zarábala?

Románová Jutka je predstaviteľkou jednej menšej skupiny opatrovateliek. Ide o mladé ženy, väčšinou slobodné, bezdetné, ktoré si chcú na niečo zarobiť, lebo tušia, že doma by sa im to nikdy nepodarilo. Napríklad na byt, auto a podobne. Odchádzajú do Rakúska s predsavzatím, že tam porobia rok-dva, peniaze si odložia, a keď budú mať dosť, skončia. Niektoré, čo som stretla, tak robili už desať rokov… až prestali byť také mladé, zato boli stále single a bezdetné.

Ďalšou menej početnou skupinou sú čerstvé dôchodkyne. Keď doma niet slušnej práce pre mladých, kto zamestná súcu dôchodkyňu? Ich motiváciou býva zasa na prvom mieste túžba ešte sa uplatniť, rovnako veľká ako snaha pomáhať deťom, ktoré si založili rodiny. A to niekedy aj za hranice vlastného zdravia… V knihe okrajovo spomínam prípad, kde jedna taká pani skolabovala.

Peniaze aj Rakúsko ako krajina majú istú príťažlivosť, ktorú by som nepodceňovala, len sa domnievam, že Slovensku najmä mladá krv iste chýba.

Čo by bolo riešením?

Po prvé, zveľadiť vyššie spomínané oblasti – vybudovať cesty a infraštruktúru, čo by pritiahlo investorov. Mimochodom, už aj viac ako dvadsať rokov budovaná a stále nedokončená diaľnica do Košíc by výrazne pomohla tak Prešovskému, ako aj Košickému kraju. Jeden U. S. Steel naozaj nemôže uživiť všetkých.

Po druhé, nedávno (v máji 2018) som v televíznych správach počula, že na Slovensku momentálne chýba asi 25 000 opatrovateľov/opatrovateliek. Toto číslo sa môže aj zvyšovať, lebo ľudí v pokročilom veku bude pribúdať – to je celoeurópsky trend. Pritom, podľa neoficiálnych odhadov, pracuje teraz v Rakúsku viac ako 36 000 slovenských opatrovateliek. Keby sa na Slovensku pri opatrovaní seniorov zaviedol ten systém, aký nastolili Rakúšania v roku 2008, razom by sme mali po probléme – aj keby bol zárobok na Slovensku menší ako v Rakúsku, väčšina žien by ho brala, lebo by nemuseli opúšťať svoje rodiny.

Podľa toho, čo som v Rakúsku zažila, v starobe môžu mať problémy aj ľudia, ktorí boli voľakedy veľmi aktívni a výkonní. Chcem tým povedať, že nik nevie, čo ho na staré kolená čaká. A kto sa o nás postará? Nespoliehala by som sa na deti, veď aj dôchodkový vek sa zvyšuje, najnovšie sa tuším uvažuje o hranici 65 rokov. Naše deti budú ešte pracovať, keď ich budeme potrebovať. Jednoznačne mi z toho vychádza, že aj Slovensko potrebuje reformu opatrovateľskej sféry. Ako som povedala – netreba znova vymýšľať fúrik, Rakúšania to už spravili aj za nás a funkčne.

Dostali ste niekedy spätnú reakciu od nejakej agentúry, ktorá sprostredkovala prácu v Rakúsku na váš román?

Nie.

Zachytila som však, že paušálne poplatky, ktoré dnes agentúry vyberajú, sa znížili – asi vďaka konkurencii, lebo teraz je agentúr sprostredkujúcich opatrovanie v Rakúsku oveľa viac.

Aby som bola objektívna, sem-tam si prečítam aj pochvalné vyjadrenia. To sa týka tých agentúr, ktoré majú pracovníkov v teréne, sledujú situáciu v klientskej rodine a nenútia Slovenky premávať sa niekoľko sto kilometrov dopravou, ktorú majú tiež pod palcom, a ak už na takej doprave trvajú, zabezpečia striedanie sa šoférov.

Podstata tohto tvrdého biznisu sa však nezmenila – v prípade problému sa opatrovateľkám dáva za pravdu zriedka, rakúskemu klientovi skoro vždy. S nepohodlnou opatrovateľkou je možné okamžite rozviazať zmluvu a poslať na to miesto inú. Ak ide o novú členku, tak je to dokonca výhodné – aj ona zaplatí sprostredkovateľský poplatok tak ako tá predchádzajúca.

Dnes sú už úplne iné komunikačné možnosti ako v minulosti, ale čo vám pomáhalo najviac počas dvojtýždenných odlúčení?

Zo začiatku som si odkladala mince na volania z telefónnej búdky. Využívala som aj volania v roamingu, ale ich dĺžku som si musela strážiť, boli veľmi drahé. Neskôr som zistila, že z rakúskej simky ma volania na Slovensko vyjdú lacnejšie… a objavili sa aj karty, prostredníctvom ktorých sa dal kúpiť prístup na internet. To bolo vtedy, keď som už do Rakúska cestovala s notebookom, takže som využívala volania cez Skype.

Najviac mi však pomáhala tvorivá činnosť. V Rakúsku som namaľovala asi tridsať obrazov menšieho formátu (aby sa dali prenášať v kufri), a tu som začala písať aj svoju prvú knihu.

A vždy to boli knihy, ktoré mi robili spoločnosť. Knihy, knihy, knihy, najlepšie priateľky, ktoré po večeroch rozpúšťali moju osamelosť a ich príbehy ma prenášali do iných svetov.

Myslíte si, že určitá nadradenosť zo strany rakúskych klientov a najmä ich rodín je z ich strany vedomá, alebo si svoje povýšenectvo neuvedomujú? Môže opatrovateľka čakať vďaku, alebo je len slúžka, ktorej city nik neberie na zreteľ?

Nemôžem povedať, že boli všetci klienti a ich rodiny povýšeneckí, a ak niektorí takí boli, neviem ani po rokoch jednoznačne odpovedať na to, či sa tak správali vedome alebo nevedome. Keby som mala zovšeobecňovať, tak hádam by som skonštatovala toľko, že čím chudobnejší klient, tým bol menej povýšenecký a viac priateľský.

Tam, kde som sa stretla s povýšenosťou, som sa sama zamýšľala, aké sú možné dôvody. Dospela som k názoru, že vyplývajú z rozdielov v kultúre a bohatstve.

Kultúrne rozdiely si uvedomíte okamžite, ak sa zastavíte na hraničnom prechode v Bergu. Keď prichádzate z Rakúska, tu sa pred vami rozprestrie panoráma pozostávajúca zo socialistických panelákov Petržalky, ďalej vojdete na cesty husto lemované otrasnými bilboardmi. Je jedno, koľkokrát som sa tadiaľ navracala, vždy to zapôsobilo ako kultúrny šok. Neviem, ako to tí Rakúšania robia, ale u nich je ešte aj tráva zelenšia – naozaj. Žeby mali zodpovednejší prístup k svojej krajine? U nich nenájdete takú škaredú výstavbu, ani bilboardy pri cestách, ani rozsiahle rúbaniská, ani nepokosené lúky či rozbité vozovky… A nestretnete ani zamračených, nevľúdnych ľudí, aspoň na verejnosti nie. V obchodoch vás predavači zdravia s úsmevom a prví, v supermarkete do vás Rakúšan nevráža vozíkom, v spoločenskom kontakte sú ľudia nanajvýš zdvorilí a poznajú slová prepáčte, ďakujem a prosím. Zákazníci odchádzajú z hotelov spokojní a z reštaurácií sýti po kvalitnom jedle, ktoré sa podáva v oveľa väčších porciách ako u nás.

Rozdiely v bohatstve sú tiež očividné. Rakúšania majú aj v roku 2018 asi jeden a pol násobný HDP na obyvateľa v porovnaní so Slovenskom. Okrem toho v tejto krajine existuje kontinuita bohatstva – od 19. storočia nezažili na svojom dnešnom území besnenie vojny, a tak sa majetok prenášal z generácie na generáciu a zveľaďoval. Ku koncu druhej svetovej vojny sa síce (málo) bojovalo na východnom území (Dolné Rakúsko, Burgenland), a to s Červenou armádou, no ostatné oblasti Rakúska prakticky bez boja obsadili Francúzi, Američania a Briti.

Keď sme pri tých rozdieloch v bohatstve, napadá mi taká otázka: Boli by sme my, Slováci, povýšeneckí alebo nie, a správali by sme sa tak vedome alebo nie, keby u nás začali pracovať opatrovateľky z chudobnejších krajín Európy? Napríklad z Ukrajiny, ktorá má v roku 2018 oproti nám asi štvrtinový HDP na obyvateľa?

K druhej časti vašej otázky. Rakúšania sú nielen veľmi zdvorilí, ale aj precízni a nároční na kvalitu vykonanej práce. Keďže opatrovateľka je ich zamestnancom (po novom sa medzi klientom a opatrovateľkou uzatvára pracovná zmluva), potrpia si na to, aby bola práca odvedená stopercentne, a neradi vidia, ak je opatrovateľka z akýchkoľvek dôvodov indisponovaná –nervózna, chorľavá či zasiahnutá zlou správou z domova. Niekde moju náhodnú indispozíciu tolerovali a z rodiny prišli jednorazovo pomôcť, inde nie. Niektorí, keď platia za turnus, sa za túto prácu aj poďakujú, iní nie. Dalo by sa namietnuť, že ani iným zamestnancom sa ich zamestnávateľ pri výplate explicitne nepoďakuje, lenže tu ide o niečo iné: Vo väčšine prípadov sa vzťah klienta k opatrovateľke stáva časom veľmi osobný. Vie, že poznáte jeho chorobopis, jeho telo, a postupne vám odhaľuje aj svoju dušu – starý, chorý a osamelý človek sa potrebuje vyrozprávať, posťažovať, spomínať… Opatrovateľka slúži taký čas ako bútľavá vŕba a psychológ v jednom, pričom si každá rozumná dáva pozor, aby neprekročila čiaru stanovenú profesiou a neopätovala túto dôvernosť. Za toto, za tie moria žiaľu a cudzích bolestí, absorpcia ktorých sa nedá vtesnať do nijakej zmluvy, by sa jej slušalo poďakovať. K mojim najkrajším spomienkam patrí práve tých niekoľko okamihov, kedy mi či už pekným slovom, alebo jednoduchým gestom klient poďakoval.

A či je opatrovateľka zamieňaná so slúžkou… Dnes, vďaka tým pracovným zmluvám, kde sa spíše, čo presne bude opatrovateľka vykonávať, sa to stáva zriedkavejšie. Ale môže sa to prihodiť. Jednak začínajúcim opatrovateľkám, ktoré sa ešte nezorientovali, alebo menej kvalifikovaným, ktoré sa snažia zamaskovať profesijný deficit ústretovosťou aj voči takým želaniam klienta, ktoré už s opatrovaním nemajú nič spoločné. Opatrovateľka si musí byť vedomá nielen svojich povinností, ale aj práv, a stanoviť jasné pravidlá.

Nielen vaša postava, ale aj vy ste sa dostali počas opatrovania do veľmi krajných situácií. Dá sa na to vopred pripraviť? Čo by ste odporučili budúcim opatrovateľkám, keď by dostali imobilného pacienta s nadváhou alebo duševne chorú osobu?

Keďže informácie o novom klientovi sa podávajú telefonicky a spoznáte ho až na mieste, nikdy sa neviete stopercentne pripraviť. Je však dobré poznať svoje limity – čo zvládnete a čo už nie – a pripraviť si otázky pre ten rozhovor. Ak rozhovor dopadol uspokojivo, ale na mieste zistíte skutočnosti, ktoré nie je vo vašich silách zvládnuť – napríklad, že 120-kilový klient je nielen imobilný, ale ho z postele treba viac ráz za deň dvíhať, prekladať, prípadne nosiť bez akýchkoľvek pomôcok – je najlepšie také miesto okamžite opustiť.

V prípade demencií je zásadná jedna otázka: Je klient agresívny? Ak nie, tak sa bežné a liekmi korigované demencie neskorého veku väčšinou dajú dobre opatrovať, pravda, za cenu ešte väčšieho pocitu vašej osamelosti. Klientov s duševnými poruchami, v rámci ktorých sa môže objaviť agresívne alebo nevypočítateľné správanie, by som nazvala pacientmi, lebo tí potrebujú už zdravotnú starostlivosť. Nebrať, alebo také miesto čo najskôr opustiť. Domáca opatera je tu zväčša neúčinná a popri pocite zlyhania nesie so sebou aj neúmerne veľké riziko.

Ak hovorím, že miesto treba čo najskôr opustiť, je vhodné tak urobiť po rozhovore s agentúrou, kde uvediete pádne argumenty. Tento postup je dôležitý, aby ste si uchovali dobré zmluvné vzťahy.

Kto by podľa vás určite nemal byť opatrovateľkou?

Odpoviem takto: Opatrovateľka by mala byť dosť empatická, aby sa vedela vcítiť do kože starého a chorého klienta, a zároveň dosť odolná a asertívna, aby vedela spracovať rôzne nepríjemné prejavy, ktoré sa vyskytujú v správaní toho istého starého a chorého klienta. Najčastejšími sú depresívne nálady, plačlivosť, tvrdohlavosť, podozrievavosť, nespokojnosť so zmenou kvality života, ktorá môže občas vyústiť do hádavosti… Opatrovateľka sa nesmie báť fyzickej námahy, len musí vedieť, ako správne s klientom manipulovať, a musí mať aj dobrý žalúdok, lebo sa počas práce pravdepodobne stretne so všetkými telesnými výlučkami klienta vrátane krvi. Teda práca opatrovateľky nie je vhodná pre príliš citlivé alebo naopak málo citlivé osoby, ďalej pre osoby psychicky labilné, nevyškolené, so slabým žalúdkom, a keď hovoríme o práci v Rakúsku, tak tá nie je vhodná ani pre ľudí bez dostatočnej znalosti nemčiny, pretože ak klientovi či jeho lekárovi neporozumejú správne, môže to byť aj fatálne.

Keď by ste mali urobiť bilanciu, čo vám roky opatrovateľstva najviac dali a najviac vzali?

Moje deti majú dnes 30 a viac rokov a pracujú ďaleko od rodiska. Chýbajú mi, ale to nie je nič oproti tomu, ako mi chýbajú spomienky na ne z obdobia rokov 2001 až 2009, kedy doštudovali, dospeli… Aj keď to objektívne nebolo možné, nikdy si neodpustím, že som nebola na stužkovej svojho syna… Sú to biele miesta v rodinnom albume, ktorým keď obrazne listujem, pociťujem veľký smútok.

A čo mi opatrovanie dalo… Dôverne som spoznala toľko rozličných pováh, rodín a osudov, že by to vydalo na niekoľko kníh, nehovoriac o tom, že ma už tuším v správaní ľudí môže len máločo prekvapiť. V rámci svojho obmedzeného voľna som sa snažila spoznať aj Rakúsko, a to je veľmi krásne. Tie malebné dedinky, jazerá, lúky, lesy, vínne cesty, výhľad na Alpy… Prechádzky v Linzi, Viedni a Salzburgu… To všetko mi bolo umožnené „zadarmo“. Už viem, ako chutí pravá Sacher torta a aký veľký je viedenský rezeň. Aj akú kvalitu vyžadovať od vecí, služieb a rôznych foriem komunikácie – čím svojmu okoliu občas leziem na nervy 😊

Komunikovali ste niekedy s politikmi, ktorí by mohli ovplyvniť situáciu v oblasti opatrovateľstva? Viete o niekom z prostredia ministerstva alebo úradov práce, kto by poznal váš román?

Odpoveď na prvú otázku je nie, nikto ma neoslovil. K druhej otázke – odpoveď je tiež nie.

Sladký život opatrovateľkyRomán Sladký život opatrovateľky si môžete objednať na stránke vydavateľstva Koruna

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť