„Medveďovce neležia v blízkosti ničoho, dokonca aj na mape pôsobia neprirodzene. Akoby sa nejaký ožratý obor močom podpísal do snehu, povedali by podaktorí. Akoby sa tu príroda a ľudia naťahovali o životný priestor, vyjadrili by sa tí slušnejší. Celé mestečko vzbudzuje dojem filozofického experimentu.“
Takto opisuje fiktívne mestečko Medveďovce autor knihy. Na prvý pohľad sa zdá, že nás čaká nuda, no nie je tomu tak. V Medveďovciach to žije hokejom. Najprv som si myslela, že ma téma hokeja príliš nenadchne, ale mýlila som sa. Juniorský tím Medveďov sa pokúša prebojovať do vyššej ligy a robia pre to možné i nemožné. Každý chlapec, každý muž žije hokejom. Matky robia všetko pre to, aby sa ich chlapci dostali na piedestál. Dočítame sa, koľko potu a driny zo seba vydajú športovci, koľko bolesti vydržia, aké zákulisné ťahy súvisia s vedením hokejového klubu. Ale nebojte sa! Kniha nie je len o hokeji. To by bolo veľmi málo od autora ako je Backman. Druhú hlavnú úlohu zohráva udalosť, ktorá prevráti mestečko hore nohami a ľudia sa rozdelia na dva tábory. Jeden plný nenávisti a druhý strachu a bolesti.
Predošlé Backmanove knihy (Muž menom Ove, Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa, Tu žila Britt Marie) boli také veselo – melancholické. Táto je však vážna. Príbeh sa číta síce ľahučko, no stále som mala taký ťaživý pocit, že sa niečo zlé stane a nie raz mi zvlhli oči. Je to kniha o priateľstve, o rodičovskej láske a strachu, o obetách pre rodinu a priateľov. O uvedomovaní si spolupatričnosti, o správnych a nesprávnych rozhodnutiach, o lojalite, o ľuďoch bez chrbtovej kosti, aj o hľadaní seba samého. Autor píše jednoducho, zrozumiteľne a podchvíľou natrafíte na takú peknú myšlienku, že si ju chcete zapamätať. Fredrik Backman excelentne vykreslil charaktery jednotlivých postáv, s niektorými som súcitila, iné obdivovala, ďalšie chcela mať za priateľov a zvyšné vzbudzovali pohŕdanie a odpor.„Pätnásťročná dcéra zatvorila oči. Otvorila ústa. A rozprávala. Povedala všetko. Keď jej došli slová, medzi porcelánovými črepinami sa váľali avokáda. Na najväčšom úlomku sa zreteľne črtal kus obrázka. Medveď.“
„Keď bola Maya malá, často premýšľala o mame a otcovi, o najstarostlivejších rodičoch vo vesmíre, prečo sa rozhodli usadiť práve tu. Na mieste, kde sa ich dcéru každý deň pokúša zabiť príroda. Keď trochu podrástla, uvedomila si, že všetky výstrahy typu nechoď sama na ľad, nepúšťaj sa sama do lesa sú jasným dôkazom, že pramenia z tímového ducha. Všetky deti v Medveďovciach sa rýchlo naučili, že ak zostanú samy, ľahko ich to môže stáť život.“
Madveďovce sú paletou navzájom prepletených príbehov a osudov jednotlivých postáv. Všetko je poctivo premyslené a perfektne do seba zapadne. Nevedela som sa od knihy odtrhnúť.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments