Ani neviem, prečo som sa na tú knihu tešila.
Je o smrti.
Je dobré byť pripravený.
Tento spisovateľ vlastne ani nevymýšľa nič nové, len mudruje o tom, ako umrieme, čo budeme robiť, keď nám raz trkne, že teta s kosou naštartovala fáro a ide k nám, čo si máme napísať na náhrobok a vôbec, či sa toho treba báť alebo nie. Ono je to sranda, lebo sme na tom v tomto smere podobne ako s Bohom (Alahom, Budhom či iným fešákom a vôbec, prečo sú to vždy len muži?). Pravdu zistíme až po smrti. Alebo nezistíme, ktovie…
Vrátim sa k Barnesovi. Je to zručný spisovateľ a hoc často cituje rôznych iných (najmä mŕtvych) spisovateľov a filozofov, opisuje hlavne vlastné zážitky s umierajúcimi – rodičmi a priateľmi. Pozor, žiaden pátos ani slzy nebudú (Rozboril to nie je, vreckovky odložte a vypnite aj telku). Píše o tom tak, ako to mám rada – triezvo, pravdivo a veľmi vtipne. Čo si budem hubu drať, poďme na ukážku č. 1 (prepáčte mi ten laický slovenský preklad):
Vždy som si myslel, že smrť otca bude pre mňa ťažšia, pretože som ho miloval viac, zatiaľčo ku svojej matke som dokázal cítiť prinajlepšom len akúsi podráždenú náklonnosť. Zapôsobilo to však úplne opačne: smrť, o ktorej som predpokladal, že bude menej významná, bola nakoniec smrťou zložitejšou a nebezpečnejšou. Jeho smrť bola čisto jeho, zatiaľčo jej smrť znamenala smrť ich oboch. Skončilo sa to, čo nás robilo rodinou…
Joj, slabšie povahy sa asi zľakli, ale nie je len takéto vážne, naopak. Skúste napríklad toto (ukážka č. 2):
Vo Francúzsku raz žil muž, ktorý tak strašne miloval svoju mladú ženu, že keď zomrela na rakovinu, nechal ju kryonicky zmraziť a odložil ju v mraziacom boxe do pivnice s nádejou, že to raz veda vyrieši. O pár desiatok rokov zomrel i on a nechal sa zmraziť k manželke. Tento príbeh skončil len celkom nedávno a to typickou nepríjemnosťou, ktorú tak dôverne poznáme – v dôsledku elektrickej poruchy sa teplota tiel zvýšila na úroveň, kedy už nie je možný návrat do života a synovi narodenému z tohoto manželstva ostala len nočná mora každého majiteľa mrazničky.
Tak som si predstavila tú svoju… mrazničku. No nie je ten Barnes úžasný? Takto si robiť z vážnych vecí prdel?
Alebo iný problém – už ste niekedy rozmýšľali nad tým, aké budú vaše posledné slová? Viete, aké je to dôležité? „To viete (už citujem), moderná medicína predĺžila dobu umierania a tak dosť záleží na rečníkovom jasnom tušení, že je čas ich predniesť. Tí, ktorí sú odhodlaní odísť s nejakým výrokom na perách, by ho mali vysloviť a potom sa zámerne stiahnuť do kláštorného ticha, dokiaľ nebude po všetkom.“ Toľko rada autora. Chcete príklad? Tak teda čítajme spolu ďalšiu ukážku (toto musím v češtine, lebo pitomej je krásne slovo):
Otec impresionistického malíře Toulouse-Lautreca, vyhlášený podivín, přišel navštívit churavějicího syna, ale místo aby si dělal starost o pacienta, pustil se do chytání much. Malíř na svém lůžku jen prohodil „ty pitomej starej buzerante“, padl na záda a skonal.
Odísť s noblesou, to chce poctivý nácvik. Potom vás neprekvapí ani letecké nešťastie:
„Na čítanie do lietadla som si zásadne vyberal knihu, o ktorej som sa domnieval, že sa najlepšie hodí na to, aby ju našli ležať na mojej mŕtvole. Napríklad na let z Paríža do Londýna som si brával Bouvarda a Pécucheta a nahováral som si, že:
a) zostane po mne identifikovateľné telo, na ktorom túto knihu objavia,
b) Flaubert v paperbackovom vydaní prežije náraz i plamene,
c) až ho vyhrabú, bude ho zvierať moja ruka a akoby zázrakom i tá ostane zachovaná (aj keď bude možno odtrhnutá) a môj stuhnutý ukazovák bude sťaby záložka označovať zvlášť cenný úryvok, ktorý budú budúce generácie musieť brať do úvahy.“
Otázka smrti sa tu v značnej miere prelína aj s tematikou viery a náboženstva (ako inak, však to, ako to naozaj s tými bohmi je, sa dozvieme až po tom, ako nás klepne pepka). Hneď v prvej vete, kvôli ktorej som si knihu kúpila, autor píše: V boha neverím, ale chýba mi. Dôvod, prečo sa z Barnesa stal neverec, popisuje na strane 20 nasledovne:
Keď som sa ako adolescent krčil na záchode nad nejakou knižkou alebo časopisom, hovorieval som si, že Boh možno neexistuje, pretože predstava, žeby ma mohol vidieť pri masturbácii, bola absolútne absurdná, a ešte absurdnejšie mi pripadalo, žeby v jednom šíku stáli a na mňa čumeli aj všetci moji predkovia. Prišiel som aj na iné, racionálnejšie argumenty, no v skutočnosti Jeho odrovnal tento mocný a presvedčivý pocit. Pomyslenie na to, že babička s dedom sledujú to, čo práve predvádzam, by moju činnosť vážne narušilo.
Tak teda smelo do čítania, priatelia!
PS1: Mala som pocit, akoby sa autor touto knihou so smrťou vyrovnal. Osud (alebo Boh?) je však potvora – sotva tú knihu dopísal, náhle zomrela jeho manželka, ktorá mu bola zároveň aj manažérkou a najlepšou priateľkou. Ich manželstvo bolo bezdetné a tak ktovie, či mu to pomohlo aj vo chvíľach smútku (ako poznám ženy, tak ju normálne podozrievam, že to bol jej posledný marketingový ťah).
PS2: Prosím vás, zavrite všetkých literárnych vedcov do veže a hoďte kľúč do studne! Ten doslov, ktorý tam napísal nejaký múdry ujo, je taký nezrozumiteľný, že je škoda na neho použiť až jedenásť strán. Ten, kto používa výrazy ako „jeho esej je zrkadlom vnútorných paradoxov“ alebo schová myšlienku do vety, ktorá začína v druhom riadku a končí o 10 cemntimetrov nižšie, si nezaslúži nič inšie ako päťadvadsať pravítkom na prsty.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments