Začiatkom roka som počula predpoveď, že zima bude dlhá. Do polovice marca. Teraz sa dá povedať, že predpoveď vyšla. Jari sa páči oddychovať, namiesto toho aby prišla posiela sneh, dážď a vietor a hoci slniečko sa pokúša nielen svietiť, ale aj hriať, nevydrží viac ako deň.
Myslím že aj tí najväčší milovníci zimy by už privítali jarné lúče namiesto sivej oblohy, ľahké bundičky miesto teplých kabátov a dáždnikov, rozjasnené tváre miesto zachmúrených čiel.
Chladné a nepríjemné počasie akoby sa prenieslo aj do vzťahov ľudí okolo mňa. Dvaja priatelia, ktorých mám obzvlášť rada, sa pohádali a rozišli. To že sa pohádali nie je neobvyklé, robia tak pravidelne päťkrát do týždňa. Tentoraz však hádku ukončili slová, ktoré boleli aj mňa.
Bol to práve jeden z tých vzácnych dní, keď svietilo slniečko. Vychutnávala som si jeho lúče, nastavovala som mu tvár, púšťala som si ho pod kožu a do duše. Dodalo mi ohromné množstvo energie, stihla som upratať, navariť, ožehliť, vyvenčiť psa tak, že padal od únavy, naučiť sa s deťmi, pozrieť sa do skrípt a dokonca som sa prichytila, že si spievam! Bol to úžasný deň, fantastický a malo to na svedomí práve slniečko. Slniečko, ktoré som vnímala, pokiaľ nezazvonil telefón a pokiaľ mi priateľ neoznámil, že svoju snúbenicu poslal k vode. A slniečko, ktoré som si do toho momentu vychutnávala, akosi ochladlo, jeho lúče ma už nešteklili, môj deň zastrelo čierne mračno a na zem dopadli ťažké kvapky, aj keď nie vody. Myslela som na to, ako pár slov môže ublížiť, ako pár slov zmení celý život, ako pár slov adresovaných jednému bolí aj ďalších… Myslela som na všetky tie rozchody, keď ľudia v afekte povedia niečo, čo potom ľutujú ale z (falošnej) hrdosti sa nepokoria a radšej stratia navždy milovanú osobu. Myslela som na tých dvoch a nevedela som, či je to dobre alebo zle, že sa rozišli, ale bolo mi z toho veľmi, veľmi smutno a bolelo ma to tak, ako keby to bol môj rozchod.
No život ide ďalej. Mám svoj život, svoje nemalé starosti a v nich zanikol aj žiaľ z rozchodu mojich známych a vystriedali ho nostalgické spomienky. Prešlo pár dní, nevedela som, čo je s nimi, lebo som sa rozhodla počkať, kým sa ozvú oni. Slniečko sa odvtedy už neukázalo, tých pár dní bola obloha zatiahnutá, pršalo a navyše aj fučalo. Ani ten pes nechcel byť vonku, iba spravil čo mal a upaľoval schovať sa domov. Nič sa mi nechcelo. Skúška predo dvermi a skriptá zapadali prachom. Domácnosť fungovala len tak, aby fungovala. Aj jarné kvety boli akési zvädnuté. Každý bol mrzutý, bez nálady a ani vidina blížiaceho sa víkendu na tom nič nemenila. Jediné, čo bolo jasné, bola predpoveď počasia – zamračené, vietor a dážď.
Pozerala som na dažďové kvapky, ktoré vietor švácal do okien. Zazvonil mobil. Volal mi rozídený priateľ. Znechutená som dvihla. A ako hovoril, zrazu sa rozjasnievalo. Vonku sa síce nič nezmenilo, no v mojej duši zasvietilo slniečko, rozžiarila sa dúha, povieval teplý vánok a spievali vtáčatá. Tí dvaja (magori) sa dali dokopy, lebo zistili (ó!) že sa ľúbia a že im je spolu dobre…
Nie je podstatné, či svieti slnko alebo leje ako z krhly. Je jedno, aké je vonku počasie, dôležité je to, čo cítime vo svojom vnútri. A je úžasné, keď je niekto alebo niečo, čo nám aj napriek pľušti rozsvieti slniečko a vyčarí dúhu.
Prajem vám slnečný týždeň aj napriek predpovedi počasia.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments