Nicole Krauss: Veľký dom

Nicole Krauss: Veľký dom

Človek niekedy vidí tak jasne, že aj cez hrubizné múry zbadá inú dimenziu, na ktorú zabudol alebo sa ju rozhodol nebrať na vedomie, aby mohol žiť v najrôznejších ilúziách, ktoré robia život, najmä život s druhými ľuďmi, znesiteľným.

Po Dejinách lásky som siahla po ďalšej knihe tejto talentovanej autorky. Hneď na úvod sa priznám, že tak ako Dejiny lásky, aj Veľký dom si ma úplne podmanil.

Veľký dom je román skladajúci sa zo štyroch zdanlivo nesúvisiacich príbehov. Postupne sa však cestičky z jedného príbehu rozbiehajú do druhého, tretieho aj štvrtého. Nicol zase využila prelínanie časových línií a načrtnutie osudov a príbehov niekoľkých ľudí v rôznych príbehoch naraz. Čitateľ má spočiatku pocit, že nič s ničím nesúvisí a háda, čo si na nás opäť autorka vymyslela. Hlavnou „postavou“ celého románu je obrovský písací stôl. Sledujeme jeho cestu od majiteľa k majiteľovi a postupne nachádzame prepojenia jednotlivých postáv.

Nazývať ho písacím stolom nestačí. Slovné spojenie písací stôl vyvoláva predstavu obyčajného, skromného pracovného alebo rodinného nábytku, nesebeckého a praktického predmetu. Tento písací stôl bol úplne iný: obrovský, zlovestný, ťaživo doliehal na všetkých v miestnosti, robil sa, že je živou vecou, ale ako muchárik bol pripravený kedykoľvek sa na nich vrhnúť a zhltnúť ich v jednej zo svojich strašných zásuviek.

Na úvod sa zoznámime s Nadiou, spisovateľkou so smutným životom, ktorá hľadá odpovede na mnohé otázky, zamýšľa sa nad svojím písaním, nad pôsobením literatúry na ňu i na iných. Tak trochu pochybuje o zmysle písania a o práci spisovateľa. Nemá šťastie v láske a v partnerských vzťahoch. Vedie osamelý život presvietený niekoľkými svetlými okamihmi.

Áno, verila som – a možno stále verím -, že spisovateľovi by nemali pristrihávať krídelká možné následky jeho diela. Nemusí dbať na predstavy rôznych ľudí o tom, „ako to bolo naozaj“. Pri písaní je oslobodený od akýchkoľvek zákonov. Zato v živote, vaša ctihodnosť, v živote slobodný nie je.

Druhý príbeh je spoveďou starnúceho otca synovi, obžalobou seba samého, že nebol otcom, akým mohol a mal byť. Jeho srdcervúce rozprávanie som čítala so smútkom a pohnutím. Starý pán sa so svojím synom stretáva po dlhých dvadsiatich piatich rokoch na pohrebe matky a manželky. Syn mlčí a otec rozpráva. Ale len v duchu. Sú jeden druhému tak strašne vzdialení.

Včera som ťa videl, ako stojíš v záhrade, stál si tam čudne meravo, akoby si niesol drevené vahadlo, ibaže vo vedrách nebola voda, ale city, a ty si nechcel, aby vyšplechli. Nechcel som ťa rušiť. Bál som sa, že poviem dačo nevhodné, a tak som radšej nepovedal nič.

V treťom príbehu spoznávame obchodníka so starožitnosťami Weisza, jeho dve deti Leu a Joava a ich priateľku Izzy. Otec nevediac čo robí, pripútal svoje deti k nemu a k sebe navzájom až nezdravým spôsobom. V podstate im skoro zničil život. Nedokážu žiť tak, ako by si želali. Ale možno ich podcenil… Sám vedie život, v ktorom sa naháňa za duchmi minulosti.

Už to takto ďalej nejde, lebo naozaj prestaneme žiť. Jeden z nás urobí niečo strašné. Otec akoby nás každým dňom silnejšie lákal k sebe. Čoraz ťažšie tomu odolávame.

Posledné rozprávanie nás vovedie do domu bezdetných manželov. Lotte a Áron – dva protiklady, dve bytosti, ktoré sa celý život hľadajú, hoc spávajú vedľa seba mnoho rokov. Sám Áron tvrdí, že mlčanie jeho ženy je umelecké dielo. Po smrti manželky sa Áron rozhodne vypátrať jej tajomstvá. Je to šťastie, či smola? Aj Lotte, podobne ako Nadia, bola spisovateľka, svoju temnú a tragickú minulosť sa snažila vtesnať do príbehov.

Nech boli jej príbehy akokoľvek bezútešné alebo tragické, už to, že ich vôbec vymyslela a snažila sa ich dať na papier, bolo prejavom nádeje, popretím smrti a výkrikom života čeliaceho smrti. Celý náš spoločný život som tvrdil, že je odo mňa závislá, lebo je slabučká, treba ju chrániť a potrebuje ustavičnú starostlivosť. Ale v skutočnosti som to bol ja, kto chcel mať pocit, že ho niekto potrebuje.

Stotožnila som sa s niektorými postavami viac, ako by som chcela. Naplno som prežila ich smútok, blúdenie v sebe samých, pocit beznádeje, sklamania i nenaplnenej lásky. Každá postava ma niečím očarila, rozosmutnila, nahnevala nelogickým konaním, potešila rozhodnutím, či len tak naplnila sympatiami.

Autorka napokon spojila zdanlivo nespojiteľné cesty a osudy hrdinov do uveriteľného záveru. Veľký dom je veľký román, ktorý je vhodné prečítať si dvakrát. Aspoň ja to tak vnímam. Po dočítaní vo mne zostalo niekoľko nezodpovedaných otázok. Uniklo mi niečo? Nechala nám autorka naschvál priestor na vlastné dokončenie príbehov? Naozaj som správne vyhodnotila konanie tej ktorej postavy? Čo sa stalo s ním? A čo s ňou?

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť