Maja Lunde Príbeh včiel

Maja Lunde: Príbeh včiel

V románe Príbeh včiel sa pred nami odvíjajú od seba zjavne nezávislé príbehy troch generácií včelárov. Minulosť patrí Wiliamovi, neúspešnému vedcovi a jeho rodine. Ten sa snaží zhotoviť úľ, ktorý by pomohol ľuďom chovať včely v tých najlepších podmienkach. Súčasnosť reprezentuje Georg, jeho syna Tom a žena Emma, včelárska farmárska rodina s dlhoročnou tradíciou, ktorá sa musí popasovať nielen s masívnym vymieraním včiel, ale aj so vzťahmi medzi sebou. No prvá veta románu nás prenesie až do roku 2098, do sveta, kde už dávno vymreli všetky včely a ľudia ručne opeľujú stromy. S napätím sledujeme príbeh mladej Tao, jej manžela a malého syna, ktorého postihla záhadná choroba a prevezú ho nevedno kam. Tao sa ho vyberie hľadať do hladom zničeného Pekingu.

V každej z troch spomínaných rodín je budúcnosť a nádej vložená do rúk synom. Ktorý z nich napokon naplní očakávania rodičov?

Hlavnou myšlienkou románu však nie sú rodinné vzťahy a príbehy postáv. Tou je strach z budúcnosti. Čo sa stane s ľudstvom a našou planétou, keď vyhynú včely? Albert Einstein je autorom myšlienky, že po uhynutí poslednej včely vymrie ľudstvo do piatich rokov. Hrozí nám takýto koniec? Na toto Maja Lunde nedáva odpoveď, no núti čitateľa zamyslieť sa nad konaním ľudí, nad ekológiou, nad katastrofou, ktorá by nastala, keby nebolo včiel.

Román sa číta ľahko, autorka píše jednoducho a zrozumiteľne. Všetky tri príbehy sa na posledných stranách prepoja a čitateľ sa dozvie, ako ktorá rodina ovplyvnila druhú. Priznám sa, že som čakala väčšie spojenie, tesnejšie. Ani neviem, ako by som to povedala.

Kniha sa mi páčila. Prečítala som ju rýchlo a s napätím, no vzhľadom na veľké promo, som mala väčšie očakávania. Možno keby autorka svoj román písala len o budúcnosti a spomenula v jednej kapitole, ako sa to všetko vlastne začalo, bolo by to napínavejšie. Kapitoly o minulosti boli v podstate zbytočné, čo sa celku týka. Aj keď neboli nezaujímavé. No kniha by sa bez nich zaobišla. Ale to je len môj subjektívny názor. No viem si každý jeden zo spomínaných príbehov predstaviť ako samostatný román. Takto mi chýbala hĺbka, chcela som čítať viac o Georgovi, dúfala som vo väčší priestor pre Charlotte. Pre mňa bol najatraktívnejší práve príbeh z budúcnosti o živote bez včiel. Ručné opeľovanie stromov, zbožná úcta ku každému jednému konáriku, kvietku, plodu, vymieranie ľudí, strach a beznádej, túžba žiť iným životom, smutný osud našej krásnej planéty.

Bola to taká oddychovka, ktorá však zanechá červíka v hlave. A komu nie je ľahostajný osud planéty, tomu určite nedá spať.

Ani stopa po roztočoch, po chorobe. Nijaký cintorín, nijaká masakra, nijaké mŕtvoly. Jednoducho bol opustený. A kráľovná naspodku, aj tu takmer sama. Hruď mi zovrelo, rýchlo som znova nasadil veko. Otvoril som ďalší úľ. Všetka nádej sa sústreďovala v mojich rukách, keď dvíhali vonkajšie veko. Aj tu to bolo rovnaké. Nijaké včely. Otvoril som ďalší. Nič. Ďalší. Ďalší. Ďalší.

Ukážka z románu Príbeh včiel

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť