Gruzínske knihy sa objavili vo zvýšenom množstve na pultoch nemeckých kníhkupectiev. Spätný efekt čestného hosťovania na Buchmesse totiž nespočíva len v predvedení sa vo frankfurtskom pavilóne, ale tradične znamená prudký nárast prekladov z danej krajiny. Platí to aj pre súčasnosť, keď vyšlo vyše 160 nových alebo znovu preložených autorov z Gruzínska. Táto pätica autorov rozhodne stojí za väčšiu pozornosť.
Lasha Bugadze: Literaturexpress
Literárny expres nie je úplná fikcia. V roku 2000 sa naozaj vydal vlak so stovkou spisovateľov po trati Lisabon, Madrid, Paríž, Brusel, Frankfurt, Moskva, Varšava, Berlín. Viezli sa v ňom dokonca aj dvaja zástupcovia Slovenska – Ján Lenčo a Albert Marenčin. O takmer desaťročie neskôr použil tento nápad vo svojom románe Lasha Bugadze (1977) pôvodne karikaturista a jeden z najčítanejších domácich autorov. Literaturexpress je veľmi sarkastický román. Už samotná situácia, v ktorej sa odohráva – sto spisovateľov v jednom vlaku – to je dosť absurdná, každý chce byť autorom a čitateľom zároveň. „V auguste na nás Rusi zhadzovali bomby. V septembri sa so mnou rozišla Elena. V októbri som odcestoval do Lisabonu.“ Podľa niektorých kritikov je Literaturexpress jedna z najvtipnejších kníh, ktorá začína vojnou, v tomto prípade rusko-gruzínskou z roku 2008.
Na jeseň vyšiel v Nemecku Bugadzeho román Prvý Rus, v ktorom sa pokúša satiricky spracovať svoju vlastnú skúsenosť, keď sa musel po kritike zo strany parlamentu a Cirkvi verejne ospravedlniť. Hoci v Gruzínsku je cenzúra zrušená, miestna ortodoxná cirkev má veľký vplyv a hlavne názor, že spisovatelia by nemali písať o čomkoľvek. Prvý Rus je čiastočne autobiografický a odohráva sa počas niekoľkých storočí. Začína koncom 80-tých rokov na sklonku sovietskej éry a prechádza do nového tisícročia, o ktoré ide hlavne. Do doby, ktorá sa vyznačovala mnohými zmenami a túžbami plus dôsledkami tzv. Vojne ruží, ktorá začala v roku 2003, keď krajina na čele s vtedy opozičným lídrom Sakašvillim zvrhli prezidenta Ševarnadzeho. Táto revolúcia bola obrovskou cezúrou v dejinách Gruzínska a spojená s obrovskými očakávaniami. Konečne sa stať západnou krajinou, uniknúť preč zo sovietskeho jarma, čo sa nakoniec ukázalo ako len ilúzia. Román toto všetko spája do jedného tragikomična.
Zaza Burchuladze: Der Aufblasbare Engel (Nafukovací anjel)
Mladý pár Nino a Niko Gorosovci vyvovoláju z nudy vo svojej kuchyni duchov. A jeden z nich sa vskutku aj ukáže. Je ním Georgij Gurdžijev (1866 -1949), veľký mystik a šarlatán 20. storočia. K veľkému zdesenie manželov nemá snahu zmiznúť.
Keď ho požiadajú, aby sa podieľal na výdavkoch na domácnosti, začne Gurdžijev používať osvedčené triky: podvod, únos, hypnózu.
Hoci Zaza Burchuladze sa považuje za jedného z najvýznamnejších spisovateľov svojej generácie, je fakticky vyhnaný z Gruzínska za svoje kontroverzné knihy. Bol napadnutý náboženskými fanatikmi a skončil v nemocnici. V TV sa mu vyhrážal samotný prezident Saakašvilli. Svoju situáciu v nemeckom dokumente komentoval nasledovne: „Keď som bol v Tbilisi, chcel som byť v Berlíne. Keď som teraz v Berlíne, myslím na Tbilisi. Berlín je moja voľba, Tbilisi môj osud. Som exulant skrz gruzínsku cirkev a gruzínsku hlúposť. Čas hrdinov je preč, teraz je doba malých ľudí. Prišiel som, videl som, prehral som.“ Už v predchádzajúcej knihe Abibas zabrdol do citlivých tém. Je vojna a človek je nesprávne oblečený. Tbilisi sa po ruskom útoku vyprázdnilo, ale reštaurácie boli plné ľudí homo sovieticus, ktorí ich vítali.
Nana Ekvtimišvili: Das Birnenfeld (Hruškové pole)
Osemnásťročná Lela, hlavná postava románu Hruškove pole, je strážnym anjelom v internáte pre opustených a mentálne postihnutých. Učiteľky sú preťažené a deti sú to posledné, o čo majú záujem. Za múrmi internátu, pozostatku sovietskej éry, sa deje násilie zvlášť zo strany pedofilného učiteľa dejepisu. Lela má plán. Dejepisár musí zomrieť a deti sa dostanú na slobodu útekom cez hruškové pole. Vražedná nenávisť sa u nej mieša so sesterským vzťahom k Iraklimu, ktorému robí doprovod, keď ten ide raz do týždňa volať matke do Grécka. Irakli nechce uveriť tomu, čo už Lela už dávno vie. Jeho matka sa po neho nikdy nevráti a ani on nebude môcť za ňou odísť. Núti ho, aby sa učil anglicky, podporuje jeho túžbu dostať sa do Ameriky. Sen, ktorý sa môže stať skutočnosťou, keď dorazí pár z juhu.
Nana Ekvtimišvili, rodáčka z Tbilisi a taktiež filmová režisérka, vyrástla hneď vedľa budovy akú opisuje vo svojej knihe. Poznala dôverne jej obyvateľov, nakoľko sa hrávala s deťmi odtiaľ. Postavu Lely vytvorila spojením viacerých osôb, ktoré reálne prešli utrpením za jej múrmi. Napriek tomu si nemyslí, že by si až príliš vymýšľala. Podobné dievčatá podľa nej existujú a naučili sa bojovať o vlastnú existenciu. Keď sa jej nepodarilo zohnať prostriedky na sfilmovanie svojich spomienok, napísala o tom všetkom aspoň román a sama si ho preložila do nemčiny, nakoľko žije čiastočne aj v Nemecku. Napriek všetkému hroznmu, čo kniha opisuje, možno v nej nájsť aj pozitívne prvky, zvlášť ako sa dokážu jedinci spojiť v extrémnych situáciách proti zlu.
Archil Kikodze: Der Südelefant (Južný mamut)
Starý priateľ potrebuje požičať byt, aby sa tam tajne stretol so svojou láskou, vďaka čomu stane rozprávač na jeden deň bezdomovcom. Pohybuje sa po uliciach a kaviarniach v rodnom Tbilisi, nechá sa unášať, nadväzuje na svoju inšpiráciu a tam, v parkoch a na brehu rieky, medzi anonymnými okoloidúci a starými priateľmi, s ktorými sa stretne, k nemu prichádzajú spomienky na minulosť. Myslí na detstvo a rannú dospelosť, čas sovietskej diktatúry a bujarú anarchiu mladého nezávislého štátu, osetskú vojnu a jej následky. Autor nás zavedie na veľmi intímne, melancholické a inšpirujúce miesta. Kniha je ako bludisko, v ktorom ďalšia odbočka na každom rohu prináša nové poznanie, ktoré si očarení odnášame.
Kikodzeho skutočná vášeň sú hory. Už jeho otec bol horolezec a archeológ. Aj otcoví kamaráti boli horolezci a správni chlapíci. Tým pádom bola jeho voľba jasná, veď kto by nechcel byť správny chlapík. Napriek tomu, že na na gruzínske pomery môže považovať za bestsellerového autora, z predaja kníh by sa neuživil. Jeho živobytím je povolanie horského vodcu. Skôr než prišli zahraniční turisti, sprevádzali ľudí z medzinárodných organizácii.
Iunona Guruli: Wenn es nur Licht gäbe, bevor es dunkel wird (Keby aspoň bolo svetlo, než bude tma)
Rovnako ponurý ako titul je aj obsah tejto malej brožúrky s viac ako 200 stranami a 13 poviedkami.
Iunona Guruli (1978) píše vecne, veľa postáv nemá ani mená, a napriek tomu každý príbeh je osobný, nezovšeobecňujúci. Sú to malé, individuálne osudy, ktoré symptomaticky opísujú stav spoločnosti v kaukazkej oblasti zatienenej ozbrojenými konfliktmi s Ruskom so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú.
Autorka, rodáčka z Tbilisi, niekoľko rokov pendlovala medzi Gruzínskom a Nemeckom. Potom ako dokončila štúdium politiky a histórie, sa natrvalo usadila v Berlíne, kde sa venuje prekladom z gruzínčiny. Jej rozprávania sú ako poetické filmy, ktoré končia príliš skoro. Plyšový vták, zabudnutý vo vrecku kabátu sa stane talizmanom mladého dievčata. Vymyslené príbehy o stratenom otcovi jej pomáhajú v najhorších okamihoch. Sú to práve obrazy, plné bolesti, lásky a nádeje, ktoré robia z Iunony Guruliovej jeden z najzaujímavejších ženských hlasov v súčasnej gruzínskej literatúre.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.