Nicole Krauss Temný priestor lesný

Nicole Krauss: Temný priestor lesný

Toto je úplne iná Nicole, než som ju spoznala v Dejinách lásky, či vo Veľkom dome. Jej najnovší román Temný priestor lesný sa líši od jej predchádzajúcich diel. Podľa mňa sa prihovára k úplne inej čitateľskej skupine. Je v ňom menej rozprávania, menej deja, je plný vnútorných dialógov postáv, filozofických úvah, autorka rozpráva o životných krízach, vyrovnávaní sa so životom, svetom, hľadá niečo, čo nás presahuje, čo spôsobuje, že náš život je taký a pritom by mohol byť iný. Síce sa stretávame s dvomi dejovými líniami, no tie spolu vôbec nesúvisia, ako to bolo v predošlých dielach. Spoja sa len na kratulinký okamih, v niekoľkých vetách, ktoré nás vrátia na začiatok príbehu.

Hlavnými postavami sú mladá žena a starý muž. Obaja prežívajú vnútornú rozorvanosť a vysporadúvajú sa so svojím životom. Našla som sa v hlavnej hrdinke, pomohla mi pochopiť určité veci a cítila som, že máme čosi spoločné.

Epstein je sedemdesiatnik, ktorý sa po rozvode a smrti rodičov vyrovnáva so stratou veľmi zvláštnym spôsobom. Zbavuje sa všetkého majetku a bohatstva tak, že ho bez rozmyslu rozdáva. Jedného dňa sa vyberie do Tel Avivu, aby na počesť svojich rodičov venoval peniaze nejakému inštitútu, múzeu, divadlu alebo filharmónii. Epstein sa zriekol mnohého, no zvedavosti ešte nie. A tak, keď ho oslovil záhadný cudzinec – rabi Menachem Klausner, ktorý mu tvrdil, že je potomok samotného biblického Dávida, opatrne, chtiac – nechtiac vstúpil do dní plných prekvapení. V príbehu Epsteina sa čitateľ dozvedá mnoho informácií o židovstve, o biblických postavách (najmä Dávidovi), o povahe a zvykoch židovského národa. Epstein je sympatická postava. Jeho rozhodnutie, kam sa rozhodol venovať milióny dolárov ma veľmi potešilo. Niekedy som mala pocit, že sa autorka cez Epsteina vysmieva z ortodoxných židov. Epstein ironickým spôsobom komentuje židovské zvyky a výklad písma. Stránky knihy sú plné múdrych myšlienok a filozofických úvah.

Nicole je spisovateľka, ktorá prežíva tvorivú krízu a rozpad manželstva. (Nicole Krauss je bývalá manželka rovnako skvelého spisovateľa J. S. Foera. Obaja sa s rozpadom ich manželstva vysporiadali napísaním románov.) Hlavná hrdinka teda nesie meno autorky a rovnako ako ona, prechádza rozpadom manželstva. Má dve malé deti, manžela a predsa cíti, že jej niečo chýba. Cíti nekonečnú prázdnotu, ktorá sa zapĺňa len vtedy, keď drží v náručí svojich synov. S manželom už dávno stratili spoločnú cestu a slová.

Ich telá boli vždy pre mňa kotvou. Keď som ich objímala a cítila ich váhu, vedela som, že som tu, a nie niekde inde, a pripomínali mi to každý deň ráno, keď vliezli ku mne do postele. V noci sa manžel otočil ku mne chrbtom a spal na svojej strane postele, a ja som sa otočila chrbtom k nemu a spala na svojej strane postele, a pretože sme nevedeli nájsť cestu k sebe, pretože nás miatol nedostatok túžby prekonať strach z tej cesty, každý z nás hľadal v spánku nejaké miesto, ktoré tam nebolo.“

Z náhleho popudu sa zbalí a odletí do Tel Avivu. Priťahuje ju hotel Hilton, v ktorom trávila v detstve letá so svojimi rodičmi. Dúfa, že bude môcť písať. Jej cesty sa stretnú s Eliezerom Friedmanom, emeritným profesorom literatúry, ktorý jej obráti život naruby a kvôli ktorému zažije neuveriteľné dobrodružstvo. Prezradím ešte toľko, že celým príbehom Nicole sa tiahne rozprávanie o diele a osobe Fraza Kafku, o ktorom Friedman tvrdí, že nezomrel a nie je pochovaný v Prahe, ale potajomky odišiel do Izraela, kde sa mu zlepšilo zdravie a dožil život ako nadšený záhradník. Aby zvierohodnil svoje tvrdenia, donesie plný kufor (vraj) Kafkových rukopisov.

No ak chcete pochopiť, prečo Kafka musel zomrieť, aby sa sem dostal, musíte pochopiť jednu zásadnú vec: jeho túžby a fantáziu neroznecovali predstavy o existujúcom Izraeli, ale o neexistujúcom Izraeli. Friedman sa odmlčal a zadíval sa na mňa sivými uslzenými očami. Znovu som mala pocit, že o mne premýšľa, že sa ešte nerozhodol, hoci sa zdalo, že teraz, keď sedíme za jedným stolom, Kafkov kufor leží v aute a prezrádza mi jeho tajomstvá, je už na to neskoro.“

Autorka sa zamýšľa nad Kafkovou tvorbou, nad svojou tvorbou, nad svojím životom, hľadá okamih, kedy mohlo byť všetko inak.

Čo ak sa život, o ktorom sa zdá, že prebieha v nekonečne dlhých chodbách, čakárňach, cudzích mestách, na terasách, v nemocniciach, záhradách, prenajatých izbách a preplnených vlakoch, v skutočnosti odohráva iba na jednom mieste, kde človek sníva o iných miestach?“

Myslím, že si dala veľkú prácu a naštudovala si Kafkovo dielo a jeho životný príbeh naozaj podrobne.

Do čítania tejto knihy som vstupovala s veľkým nadšením, postupne som ho strácala, musela som sa vracať k vetám, k odsekom, aby som pochopila, čo autorka píše, chvíľami som chcela knihu odložiť, ale vytrvala som a neľutujem. Opäť jedna z kníh, ktorú treba čítať aspoň dvakrát. Skrýva sa v nej mnoho odpovedí.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť