Kniha vyšla po prvýkrát v roku 1959 a vyvolala poriadny rozruch na vtedajšom knižnom trhu. Za seba môžem konštatovať, že vek jej ani trochu neubral z príťažlivosti pre súčasného čitateľa. Autor sa neuveriteľne pohral s textom a zobrazil smutné obdobie prvej polovice dvadsiateho storočia absurdným a bizarným spôsobom. Príbeh je z väčšej časti postavený na období druhej svetovej vojny, nevenuje sa však udalostiam z frontu, lež životu civilistov. No aj ich sa bytostne dotýkalo zatýkanie, popravy, bombardovanie, nedostatok potravín, hlad, bieda, vpád ruských vojsk, následné rabovanie a znásilňovanie. Vojna sa zdá z rozprávačovho pohľadu banálna, miestami komická. To všetko autor dosiahol excelentným rozprávačským umením, nakoľko píše ironicky, s nadhľadom, trpkosťou a ukrýva krutosť vojnového obdobia do slovných hračiek a vetných hádaniek. Aj tak je kniha veľkou obžalobou vojny, jej hrôzy poukrývané do často banálnych epizód sú varovaním, aby sa niečo také neopakovalo. V knihe sa stretneme s hnusom, smrťou, strachom, absurdnosťou doby, deštrukciou a bezradnosťou, ale pekne zabalenej do jemnej irónie. Plechový bubienok je zaradený do európskeho magického realizmu, ale mne tam veru „to niečo marquezovské“ chýbalo. Kniha bola aj veľmi úspešne sfilmovaná.
Hlavný hrdina Oskar Matzerath, tridsaťročný pacient psychiatrickej liečebne, nám rozpráva svoj neuveriteľný príbeh od narodenia v predvojnovom Gdaňsku až po povojnové roky v Düsseldorfe.
„Čo mám ešte povedať: Ja – ktorý sa narodil pod žiarovkami, vo veku troch rokov prestal rásť, dostal bubienok, spevom trieštil sklo, voňal vanilku, kašľal v kostoloch, kŕmil Luciu, pozoroval mravce, rozhodol sa rásť, pochoval bubienok, odcestoval na západ, stratil východ, vyučil sa za kamenára a pózoval ako model, vrátil sa k bubienku a prezeral si betón, zarobil peniaze a opatroval prst, daroval prst a so smiechom utiekol…“
Oskar si na tretie narodeniny zmyslel, že už nechce rásť, a tak sa aj stalo. Zostal trpaslíkom a jeho jedinou vášňou bol plechový bubienok, ktorému zostal verný do dospelosti. Oskar má jednu fantastickú zručnosť – dokáže svojím hlasom rozbíjať sklenené veci. Bubnovaním a trieštením skla si vynucuje všetko, čo chce. Zvyčajne sa pri čítaní kníh stotožňujem s nejakou postavou, ovplyvňuje ma, fandím jej, no v tejto knihe tomu tak prvý raz nebolo. Každá jedna postava je zvláštna, priam nesympatická, Oskara nevynímajúc. Za maskou trojročného dieťaťa sa skrýval bystrý a prefíkaný človek. Pretĺka sa životom ako člen trpasličieho divadla, kamenársky učeň, príležitostný model, či džezový hráč. Vo svojej podstate nechce byť zlý, no aj tak nepriamo zaviní smrť niekoľkých ľudí. Neváha ukázať prstom. Napriek svojmu nízkemu vzrastu nie je ukrátený ani o sexuálne zážitky, ba dokonca ani o otcovstvo. Vzhľadom na niektoré pasáže bola kniha po jej vydaní cenzurovaná. Dnes v románe žiadnu vulgárnu erotiku nehľadajte.
Kniha je výborná, písaná jedinečným štýlom, ale musím konštatovať, že na mňa bolo 572 strán priveľa. Dej sa posúval len veľmi pomaly, autor akoby sa chcel naozaj zo všetkého vyrozprávať (kniha je sčasti autobiografická), veľmi som si vychutnávala jeho spisovateľské majstrovstvo, no príbeh nebol taký, že by som nevedela knihu pustiť z ruky. Napriek tomu ju vrelo odporúčam. Je to majstrovské dielo, považuje sa za najoriginálnejší text nielen literatúry písanej v nemeckom jazyku.„Oskar by sa bol najradšej vzdal, mal by dostatok príležitostí vytratiť sa medzi dvoma výbuchmi granátu, ktoré tesne po sebe otriasli budovou, keby mu doteraz nepoznaný pocit zodpovednosti neprikazoval, aby vydržal a čelil strachu svojho pravdepodobného otca jediným účinným prostriedkom – skatom. Tak sme hrali a nedovoľovali sme Kobielovi zomrieť. Nedostal sa k tomu. Však som dbal, aby boli karty stále v obehu. A keď lojové sviečky v dôsledku detonácie na schodisku popadali a zriekli sa plamienkov, práve ja som duchaprítomne urobil, čo bolo treba, vytiahol som Jánovi z vrecka zápalky, spolu s nimi aj cigarety so zlatými náustkami, opäť som vniesol svetlo do sveta, zapálil som Jánovi upokojujúcu regatu a v tme rozsvecoval plamienok po plamienku, skôr než Kobiela mohol využiť tmu a navždy sa porúčať.“
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments