„Podľa mňa každá láska, šťastná aj nešťastná, je hotová katastrofa, ak sa jej celkom odovzdáte.“ Áno, táto veta si zaslúžila ostať. Páčilo sa mu výstižné spojenie „šťastná aj nešťastná“, no kľúčové bolo „ak sa jej celkom odovzdáte“. Hoci by to tak mohlo pôsobiť, nebol to pesimistický výrok a nebol ani trpko-sladký. Bola to pravda, ktorú o láske vyslovil niekto vo víre citov, a zdalo sa, že v sebe nesie všetok smútok života.“
Láska – večná téma básnikov, prozaikov, hudobníkov, celého ľudstva. Téma, ktorá nikdy nezovšednie a nestratí sa. Láska v tej najžiarivejšej i v tej najsmutnejšej podobe. Ktorú tvár lásky si pre nás pripravil Barnes v najnovšom románe Jediný príbeh?
„Väčšina z nás má len jeden príbeh. Niežeby sa nám v živote stala len jedna vec. Sú mnohé udalosti, o ktorých by sa dalo rozprávať mnoho príbehov. No len na jedinom príbehu skutočne záleží, len jeden ozaj stojí za to, aby sme ho rozpovedali. Môj je takýto.“
Týmito slovami sa nám v úvode prihovára rozprávač príbehu Paul, devätnásťročný mladík, ktorý sa zamiluje do vydatej štyridsiatničky Susan v prudérnom Anglicku asi 15 míľ od Londýna v 60. rokoch minulého storočia. Zdá sa to ako klišé z červenej knižnice, no autorom je Julian Barnes! A tak nikoho neprekvapí, že Jediný príbeh nie je obyčajným lacným príbehom. Je to príbeh o láske takej veľkej, že na celý život uväznila vo svojich okovách muža, ktorý postupne prišiel na najstrašnejšie zistenie svojho života: „uvedomil si, že láska, aj tá najvrúcnejšia a najúprimnejšia sa môže za istých okolností premeniť na spleť ľútosti a hnevu. Jeho láska sa stratila. Mesiac čo mesiac a rok čo rok ustupovala. No prekvapilo ho, že ju nahradili emócie, ktoré boli rovnako intenzívne. Jeho život a srdce boli rovnako rozorvané ako predtým, no ona už jeho dušu nedokázala upokojiť. A vtedy pochopil, že ju musí vrátiť.“
Vzťah Paula a Susan bol od začiatku plný komplikácií a prekážok, no zdalo sa, že ich láske sa nemôže do cesty postaviť žiadna prekážka, ktorú by spolu nezvládli a neprekonali. Jedna sa predsa našla. Démon alkoholu. Príbeh zaľúbencov sa postupne menil na drámu. Často som v duchu nadávala Paulovi i Susan. Kričala som: Paul, uteč a nenič si život! Susan, ničíš život sebe (dobre, tvoje rozhodnutie), ale nenič ho aj človeku, ktorý ťa miluje nadovšetko! Až potom som pochopila… A už viac neprezradím, aby som nepokazila zážitok z čítania.
Barnes sa pohral aj s osobou rozprávača. Keď je Paul zamilovaný, rozpráva svoj príbeh v prvej osobe, postupne, ako sa mení jeho vzťah so Susan, pokračuje v druhej osobe a záver už rozpráva v tretej osobe ako pozorovateľ všetkého, čo sa vlastne stalo. Autor tento (skoro) obyčajný príbeh podáva otvorene a citlivo, ale tiež s dávkou emocionálnej ostrosti. Dlhšie mi trvalo, kým som sa do príbehu ponorila, no potom to už nabralo tie správne otáčky. Záver knihy bol najpragmatickejší a najuveriteľnejší, čo si z kníh pamätám.„Všetci hľadáme bezpečný prístav, a keď ho nenájdeme, musíme sa naučiť zabiť čas.“
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments