Všetky deti milujú rozprávky, ale keby ste sa požiadali dospelých, nech zdvihne ruku ten, kto si rád prečíta, alebo pozrie dobrú rozprávku, máloktorá ruka by zostala dole. Azda niet na Slovensku človeka, ktorý by nepoznal Dobšinského ľudové rozprávky, ich krásu a krutosť zároveň. No menej ľudí určite vie, že nebol prvým zberateľom. Jeho predchodcom bol Samuel Reuss – neopodstatnene zabudnutý rozprávkar a výnimočný vzdelanec. Vydavateľstvo Tatran nám pripravilo nádhernú knihu Rozprávky starých Slovákov. Túto knihu odporúčam do každej rodinnej knižnice. Podkladom pre rukopis sa stali zväzky Codexov revúckych, ktoré sú uložené v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine. Po smrti Samuela Reussa Codexy revúcke postupne dopĺňali súčasníci tej doby, najmä Pavol Dobšinský. Jana Pácalová, ktorá prerozprávala a prepísala Reussove rozprávky tak, aby boli zrozumiteľné dnešnému čitateľovi, nám v závere knihy ponúka aj ukážku pôvodného textu z Codexov, konkrétne z rozprávky o Sklenenom zámku. Krása, ktorá očarí každého milovníka literatúry.
Nielenže kniha obsahuje jedenásť pôvodných ľudových rozprávok, každá jedna je navyše doplnená o dobový komentár samotného Samuela Reussa (samozrejme opäť prispôsobený dnešnému čitateľovi). Komentár, na rozdiel od rozprávok, je určený dospelému čitateľovi. Dozvedáme sa mnoho zaujímavostí o čarovných bytostiach, čo tá-ktorá postava stelesňuje, ako máme chápať jednotlivé úlohy, ktoré plnia hrdinovia z rozprávok, autor sa zamýšľa nad morálkou postáv, nad ponaučením, ktoré rozprávka prináša, atď. Koho zobrazuje ježibaba, kde sa vzal v slovanských rozprávkach drak, kto je predobrazom kráľa, kto princeznej, prečo je slnko zobrazované ľudožravé a mesiac priateľský…? Veľmi zaujímavé čítanie.
Kniha je plná nádherných ilustrácií Davida Ursinyho, ktoré umocňujú čaro každej jednej rozprávky. Rozprávky sú známe, čítali sme ich ako deti vo vydaniach Dobšinského ľudových rozprávok, no mnohé sa od tých Dobšinského líšia. Rozdiely krásne komentuje Jana Pácalová v záverečnej kapitole.
Niekto by mohol namietať, že rozprávky sú brutálne, plné krvi a zlámaných kostí, že nie sú vôbec vhodné pre deti. To nie je pravda. Sú kruté, to áno, aj strašidelné. Ale čítali sme ich kedysi aj my dospelí a odniesli sme si do dospelosti príjemné strašidelné čitateľské zážitky, vrece plné bujnejúcej fantázie, obdiv k statočným mužským i ženským hrdinom a hrdinkám, dodali nám odvahu k prekonávaniu ťažkostí, keď to zvládol Lomidrevo, Popolvár, či krásna Ľudmila, dokážeme to aj my. Naše ľudové rozprávky sú nádherné a čarovné. Ja som si čítanie užívala. Autor sa čitateľom krásne prihovára v prvej kapitole knihy, radí nám, ako sa máme na rozprávky dívať, ako ich uchopiť a chápať.
„Tak nájdeme v týchto dávnych rozprávkach dobre zachované starobylé pamiatky, ktoré zobrazujú staroveké pojmy o náboženstve, krajinách a morálke, predsudkoch a poverách, zvykoch a obyčajoch, rodinnom živote, hospodárstve a umeniach, jedným slovom: o národnom živote našich predkov. Keď čítame tieto rozprávky, musíme sa držať tejto myšlienky. Ich zvláštna podoba, monštruózne výplody fantázie, zveličené i neobyčajné črty ich postáv nás nesmú ani zastrašiť, ani zmiasť. Oveľa väčší pôžitok, väčšie potešenie a zisk nájdeme v nenáročných zobrazeniach morálnej a intelektuálnej činnosti našich rozprávok, ako v suchopárnych kronikách stredovekých mníchov a ich zaprášených archívoch.“
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments