Volám sa Saša Savaliev. Chodím do druhej triedy a žijem u babky a dedka. Mama ma vymenila za upíra trpaslíka a zavesila ma ako ťažké krížisko na krk babke. Tak tam visím od štyroch rokov.“
Týmito slovami sedemročného Sašu sa začína román s pútavým názvom Pochovajte ma za lištu, ktorý v Rusku vyvolal veľké polemiky a bol nominovaný na cenu Veľká kniha. Ani neviem, akými slovami mám opísať rozporuplné pocity, ktoré román vo mne vyvolal. Na jednej strane je to skvelé dielo vyrozprávané slovami sedemročného chlapca, no na strane druhej je to príbeh krutý, plný zla, fyzického i psychického týrania.
O sedemročného Sašu sa stará babka s dedkom, pretože počas obdobia existenčných problémov ho jeho matka jedného dňa nechala u starých rodičov a tí sa ho už nikdy nechcú vzdať. Babka je najhoršia literárna postava, akú som mala možnosť spoznať. A predsa som s ňou v istých chvíľach súcitila. No aj tak je jej správanie neodpustiteľné a nepochopiteľné. Týrala všetkých – Sašu, dcéru, muža aj celé okolie. Život chlapca pozostával zo samých zákazov, príkazov, príšerných babkiných prekliatí, nadávok, liekov a vymyslených chorôb. Babka mu tuším našla všetky choroby sveta: zvýšený vnútrolebečný tlak, kolitída, pankreatitída, chronický zápal nosových dutín, rôzne alergie, …. a najhoršia diagnóza, ktorú mu určila, bol zlatý stafylokok, ktorým sa mu neustále vyhrážala, a ktorý mu podľa nej pomaly vyžiera mozog. Dokonca vnuka presvedčila, že sa nedožije šestnástich rokov. On potom sníval len o jednom – aby ho pochovali u mamy v byte za lištu, nech sa môže na ňu do sýtosti stále dívať.
„Býval som často chorý a podľa babkiných predpovedí som mal skapať približne ako šestnásťročný a ocitnúť sa na druhom svete… „Keď umriem, môžu ma pochovať u mamy za lištou?“ Babka odvetila, že som beznádejný kretén a môžu ma pochovať len na zadnom dvore psychiatrickej kliniky. Navyše vysvitlo, že babka sa už nevie dočkať, kedy za lištu pochovajú moju mamu, čím skôr sa to stane, tým lepšie.“
Podľa babky všade číhalo nebezpečenstvo a choroby, preto Saša nemohol viesť život obyčajného chlapca. Učil sa doma, len zriedka mohol ísť von, nesmel sa spotiť (to bola katastrofa!) a nevziať si včas lieky alebo homeopatiká sa rovnalo dezercii z prvej línie.
„Spotiť som sa nesmel. To bol ešte ťažší zločin ako zmeškať homeopatické pilulky! Pamätal som si, že nestihnem skapať na zápal dutín, lebo keď sa spotím, babka ma zabije skôr ako sa stafylokok prebudí.“
Pýtate sa, kde bola mama a ako sa k tomu všetkému staval dedko? Dedko rezignoval, neopustil svoju ženu, keď ešte mohol a zmieril sa s jej správaním. Slaboch a veľmi nešťastný muž. Nikdy nezasiahol, keď rozpútala peklo, či akokoľvek nadávala chlapcovi alebo dcére. Jednoducho sa prispôsobil. Vnuka mal rád, no neurobil nič pre jeho lepší život. Strčil hlavu do piesku ako pštros. V knihe sa dedko žaluje priateľovi, preto si o jeho postave môžeme urobiť dokonalý obraz. Bolo mi ho v podstate ľúto. Vo svojom rozprávaní načrtol aj to, prečo je babka taká, aká je.
A dcéra – Sašova mama? Bojí sa babky ako čert kríža, nevie zabojovať o syna, nedokáže vzdorovať svojej matke, radšej roky trpí a pozerá sa, ako babka ničí život jej malému synovi. Syna mohla iba navštevovať a jej zriedkavé návštevy nikdy nedopadli dobre. Vždy skončili príšernou hádkou s babkou. Márne Saša prosil, márne plakal. Po každej návšteve, počítal dni do ďalšej. Matku miloval, túžil po nej, najcennejšie veci pre neho boli drobnosti od mamy, ktoré schovával, aby ich babka nenašla a tisíc neviditeľných rúk naťahoval za mamou, keď s plačom odchádzala.
Ja si myslím, že babka ho aj napriek svojej otrasnej výchove a absurdnému správaniu ľúbila. Nepochopiteľne si však na ňom vybíjala všetok svoj hnev, frustráciu zo života, krivdy z minulosti a psychické problémy. No nielen na ňom. Svoje dostal aj jej muž a dcéra. Mamine návštevy boli svetlom v čiernom tuneli pre malého Sašu. Získa ho napokon späť? Dokáže to, alebo rezignuje ako dedko? Dočká sa malý Saša konečne života s mamou? Táto kniha naozaj stojí za prečítanie.„Vlastne ty ani nie si kurva, ty vôbec nie si žena. Bodaj by tvoje orgány hodili psom za to, že si sa opovážila porodiť dieťa.“ „Za čo ma tak nenávidíš?“ spýtala sa mama a po lícach sa jej skotúľali slzy. „Za čo tak dupeš po mne pred synom? Všetko si mi vzala, ešte aj jeho lásku mi chceš vziať? Sašeňka!“ Mama odrazu strhla z vešiaka môj kabát. „Poď so mnou! Poď, vezmem ťa odtiaľto..“ „Nedotýkaj sa toho kabáta, suka, ty si ho nekúpila!“ skríkla babka. „Nepribližuj sa k nemu!“ Mama cúvla.
Je to príbeh absurdný, krutý, smutný, miestami groteskne vtipný, no excelentne napísaný. Postavy sú uveriteľné, prepracované do najmenšieho detailu. Musím sa priznať, že nie raz som vybuchla od smiechu pri babkiných nadávkach, šomraní, urážkach a odvrknutiach všetkým postavám, čo sa v príbehu vyskytli. Vždy som sa včas spamätala a pocítila hanbu za to, čomu sa smejem, ale verte mi, nedalo sa inak. Babka bola jednoducho babka.
Na záver malá (jemná) ukážka babkinho správania: Babka raz vzala vnuka na milosť a šla s ním do vytúženého parku s kolotočmi. Saša zbadal vyhliadkové koleso…
„Chcem ísť na to, poďme rýchlo. To je vyhliadkové koleso. Z neho všetko vidieť.“
Babka sa s obavou pozrela dohora a rozhodne povedala: „Ty debil, tam sú ľudia dole hlavou. Na to treba mať povolenie od lekára a tebe s tvojím zvýšeným vnútrolobečným tlakom ho nikto nedá. Jasné?“
A šli sme ďalej.
(Saša zbadal horskú dráhu)
„Chcem ísť na toto!“
„No ešte to!“ odvetila.
„Veď tu sa nechodí dole hlavou.“
„Zato odtiaľto nohami dopredu!“
Okuliarnatý muž s kozou briadkou, ktorý stál pred nami, sa obzrel, a babke vyzývavo, dobre že nie koketne povedal: „No tak, mamka, čoho sa bojíš? Usaď vnuka, aj ty nasadni a ideme. Koľko ľudí sa tu viezlo a ešte nikdy nikoho nevyniesli nohami dopredu…“
„Tak nech vás vynesú prvého! Poďme, Saša.“
Muž stratil reč. Veselosť z neho spadla ako vetrom odšklbnutý list. Keď sme odišli, obzrel som sa a zazdalo sa mi, že predáva svoj lístok.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments