„Prídeme tam neskoro! Neskoro!“ hovorím si. „Ale prečo neskoro? A vôbec, čo vlastne zmeškáme? Čo je to neskoro?“
Danko musel v sobotu pracovať a navyše, chceli sme sa vyhnúť úvodným prejavom. Prehlásenia okolo diskriminácie heterosexuálnou väčšinou akosi nemusíme. Údajne sa obmedzili na minimum. Organizátori sa rozhodli dať prednosť uvoľňujúcej zábave pred politickým mítingom. Hurá a veľké plus.
A tak sa stalo, že som ešte okolo trištvrte na dve stál na Obchodnej, čakal Danka a ďalších priateľov, s ktorými sme sa chystali na dúhový Pride, keď mi zazvonil mobil.
„Ahoj Borisko, prídeš? Ty si už tam, ahá? Čože? Chcú hádzať kamene? Dymovnica? Do tej panej, čo hovorí na tribúne? Netrafili? Pacifikujú ich? Jááááj, ja ešte čakám na Danka a ostatných, prídeme. Ozvem sa ti.“
„Do čerta, prečo tam nie sme. Prečo? Mali sme tam byť. Mali sme byť s ostatnými a mali sme byť s nimi od začiatku. Ich tam možno bijú a ja tu tvrdnem na Obchodnej…“ Takýto dokonale, ako už je mojim zvykom, iracionálny vnútorný monológ vediem, počas stepovania pred Mc Donaldom.
Borisko ma v ďalšom telefonáte ubezpečil, že situácia sa upokojila. Oddýchol som si…
Konečne sme sa zišli. Tí, ktorí meškali, mali smolu. Nechcelo sa mi čakať už ani minútu. „Príďte za nami na Hviezdoslavovo námestie!“
A na námestí kordón policajtov oddeľujúci jeden svet od druhého. Tak mi to aspoň pripadalo. Svet farebný, svet plný dúhy, lásky a radosti od sveta pseudomorálky a nenávisti. Zvláštny pocit. A viete čo bolo ešte zvláštnejšie? Že to bolo v rovnováhe. Ako biela spojená s čiernou, jing a jang, dobro a zlo, deň a noc, mužské a ženské energie… Zvláštny pocit.
Celé tri hodiny na námestí až do odchodu na Tyršovo nábrežie som vnímal tak. Postupne ma zaplavoval stále intenzívnejší pocit lásky a harmónie. Blízkosť ľudí, a že nás bolo skutočne veľa, s ktorými zdieľam rovnaké zameranie, premiešaní s našimi priateľmi a sympatizujúcimi, všetci v akejsi pohode, všetci akýsi presvetlení. Tancovali mažoretky, hrala hudba, ľudia sa bavili, ale nebola to nejaká bezuzdná zábava, frenetické veselie. Bolo to také opatrné a pomalé rozjasňovanie tak, ako keď cez mnoho dní mrakmi zatiahnutú oblohu pomaly presvitá slnko. Akoby sa mnohí z nás pýtali, či už môžu. „Skutočne môžeme?“
Tento zvláštny, nesmierne ovlažujúci pocit som už raz zažil. Kedy to bolo? Dávno. Viac než dvadsať rokov dozadu. Na mieste, kde by sme podobný oslobodzujúci pocit nikdy nehľadali. Na psychiatrii v Kroměříži potom, čo zhruba v polovici pobytu mala väčšina z nás pacientov uvoľňujúci pocit, že liečba v skupine zaberá, že sa každému z nás podarilo dostať zo seba čo ho najviac trápilo, za veľmi hlbokej účasti ostatných kolegov…
Sedíme v cukrárni Lukulus. Aspoň jej meno sa zachovalo. Skutočná cukráreň Lukulus bola pred rokmi kúsok ďalej, bližšie, vlastne už skoro pri Národnom divadle. Pamätám si ju veľmi dobre, lebo tam sme pred sedemnástimi rokmi s mojim Bobom spolu zakotvili po prvej spoločnej noci, keď sme spáchali všetky hriechy, pili sme tam kávu a rum takí ešte celí unavení, vyklepaní a premýšľajúci čože sa nám to vlastne stalo…
Vedľa sedí pán v strednom veku v červenej košeli a ticho šepká svojej spolu sediacej. „Títo sú predsa len sympatickejší od tamtých…“ pohodiac hlavou smerom ku Kotlebovcom.
Áno, správne. To my sme tí sympatickejší, radostnejší a vďační za každý prejav solidarity. Ten pán bude to, čo som si ja nechcene, ale o to s väčšou radosťou vypočul, hovoriť ďalším a ďalším, bude rozprávať, že to boli vlastne veľmi milí ľudia, ktorí nechcú nič zlé… Toto bol hlavný význam celej akcie. To bol odkaz všetkým ľuďom dobrej vôle, ktorý ten pán úplne mimovoľne, ale o to presnejšie vyjadril.
Prichádza piata hodina. Sprievod sa pohýna smerom k mostu. Náckovia nám neumožnili urobiť sprievod v meste, ale nezabránili nám v pochode na Tyršovo nábrežie na druhej strane Dunaja, kde sa má konať veľká párty dlho do noci. Chytil som svojho Bobinka za rameno a vykročili sme spolu s veľkým davom krásnych výskajúcich ľudí smerom k mostu a cez most na nábrežie. Tých neveľa provokujúcich ‚opičiakov‘ s hlúpymi gestami, dôkladne oddelených policajtmi, skôr len dotváralo euforickú atmosféru. Podaktorí z nás si ich s radosťou fotili, aby sa mali doma s čím pochváliť. A tá jedna dymovnica? Bola len akýmsi výkričníkom za vetami:
„Sme tu. Sme tu s vami. Chceme a budeme žiť medzi vami slobodne a s naplňujúcou radosťou. My si diskrimináciu nezaslúžime!“ 🙂
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments