Kráľovstvo Elmet je debutovým románom Fiony Mozleyovej. V roku 2017 sa dostal do užšieho výberu na prestížnu Man Bookerovu cenu a širšieho výberu na Cenu Dylana Thomasa.
„Rád by som vedel, aké je to, dotknúť sa skutočnej veľryby, no nech si Vivien vraví, čo chce, bolo mi jasné, že tato je oveľa krutejší a zároveň oveľa milší než akýkoľvek morský tvor obludných rozmerov. Bol to človek, ktorý v srdci skrýval tú najpestrejšiu škálu citov – jedny čisté a priezračné ako lagúna, iné zas tmavé ako najhlbšie útroby oceána. Jeho duša spievala na šírom frekvenčnom pásme. V najvyšších polohách by ju sluchom nezachytili ani poľovné psy, a keď dunela, prekonala aj roztrasené stromy.“
Tato, Kathy a Daniel žili v mestečku u starej mamy, chodili do školy ako ostatné deti, no po smrti starej mamy sa odsťahovali na samotu do lesa. Tato je obrovský muž živiaci sa svojimi mohutnými päsťami. Je neporaziteľný, jeho sila je známa široko – ďaleko. Bojuje v nelegálnych boxerských zápasoch, a tým si zarába na živobytie. Svoje päste poskytuje aj pri iných príležitostiach. Stále si však zachováva čestnosť. Kathy má pätnásť a Daniel štrnásť rokov. Kathy je silná osobnosť, podobá sa na otca. Daniel – rozprávač príbehu, je úplne z iného cesta. Je rozvážny, hĺbavý a citlivý. Spoločnými silami si postavili zrub, zúrodnili kúsok pôdy a žili z darov, čo im poskytla príroda. Pracovali okolo domu, lovili v lese a vzdelávali sa u susedy Vivien. Tato ich naučil všetko, čo sa týka prežitia v divočine. Tvrdil, že sa musia naučiť, ako prežiť iba s tým, čo si sami vyrobia a čo nájdu v prírode. Chcel jedine to, aby im všetci dali pokoj.
„V inom prostredí by sme zrejme rástli rýchlejšie, no naša húštinka akoby ani nepochádzala z tohto sveta, ale z akejsi lesnej planéty. Tatovi šlo koniec koncov najmä o to, aby sme dospievali pomalšie. Chcel, aby sme si udržali odstup, aby sme zostali verní sami sebe, doma, kde na nás svet nedočiahne. Treba žiť po svojom, vravieval a chcel nám to umožniť.“
Otec chcel deti uchrániť pred zlobou sveta, no nechtiac ich zlu vohnal priamo do náručia. Najsmutnejšie na tom je, že ten svet pomáhal sám vytvoriť. Keďže žiadna idyla netrvá večne, jedného dňa k nim zavíta muž – majiteľ pozemku, kde stojí ich zrub. Vtedy sa začne odvíjať boj o kus zeme a za lepšie životné podmienky ľudí z neďalekej dediny. Proti sebe náhle stojí zákon peňazí a zákon džungle. Sme svedkami vyjednávania, zastrašovania, krvavého boxerského zápasu aj vraždy. Pokojný život rodiny sa zmení na drámu plnú násilia a nenávisti, ktorú nie je možné zastaviť.
Začiatok románu sa javil ako pohodové čítanie o vzájomnom spolunažívaní jednej neúplnej rodiny v náručí panenskej prírody, no záver je fakt plný brutality a násilia.
Postavy i prostredie sú vykreslené úplne realisticky, akoby som sa ocitla vo filme. Nemala som šancu vytvoriť si žiadnu svoju predstavu. Autorka miluje opisy, je ich tam toľko a takých detailných, že vieme úplne presne ako vyzerala vzorka na tanieri, ktorý schod mal akú hrúbku, kde mala postava škvrnu na šatách a na čo sa tá škvrna podobala… To teraz, samozrejme, preháňam a trocha vytýkam autorke tie siahodlhé zbytočné opisy, ktorými akoby naťahovala počet strán v knihe. Ale to je len môj názor. Fakt mi to dosť prekážalo.„Nikto nie je taký veľký, aby sa nezmestil do rakvy, chápeš?“
Puto medzi otcom a deťmi bolo silné a krásne. Láska brata a sestry výnimočná. Román je portrétom ľudí z okraja spoločnosti a dokáže vyvolať celú škálu emócií. Príbeh zostal otvorený. Každý si môže vymyslieť vlastný koniec podľa seba. Na záver môžem napísať, že kniha sa mi páčila. Aj napriek tichému smútku, ktorý vo mne zostal.
Kráľovstvo Elmet – soundcloud Artfóra
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments