Hovorí sa: Malé deti – malé starosti, veľké deti – veľké starosti. A je to naozaj tak. Každý rodič vie, o čom je táto veta. Vydanie knihy Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva zožalo veľký úspech a preto sa autorky rozhodli, že sa o svoje rady a pomoc podelia s čitateľmi aj v pokračovaní tejto úspešnej „príručky“ pre rodičov. Na Slovensku ju vydalo vydavateľstvo Tatran a je to čerstvá novinka na pultoch kníhkupectiev. Tento raz je kniha venovaná radostiam a starostiam s päť až desaťročnými deťmi. Toto vekové obdobie sa milo nazýva aj „štrbavá puberta“.
„Každý človek chce byť sám sebou bez toho, aby sa musel skláňať pred iným. Túto potrebu máme od narodenia. V minulosti sa od bábätiek a batoliat, žiaľ, vyžadovalo, aby sa čo najviac prispôsobovali želaniam rodičov, čo spôsobilo, že väčšina z nás nemohla rozvíjať svoje pôvodné Ja, podľahla tlaku a rástla tak, ako nás chceli mať. Dôsledkom takéhoto „vykoľajeného“ života môže byť, že sa človek po celý čas cíti akosi nešťastne, nie vo svojej koži.“
Kniha je rozdelená na sedem hlavných kapitol. Autorky postupne opisujú, čo znamená rodičovstvo zamerané na potreby a vzťahy detí v každodennom živote, objasňujú najdôležitejšie potreby detí v tomto veku a užitočné stratégie ich naplnenia, venujú sa detskému sebaurčeniu a jeho hraniciam, zaoberajú sa otázkou, ako my rodičia môžeme reagovať, keď nechceme deti trestať, svoje miesto si našla aj téma elektronických médií, jedinečnosť našich detí, problémy s jedením, pomoc v domácnosti a ďalšie. V poslednej kapitole rozobrali dôležitú tému vzťahov v rodine, ponúkajú metódy riešenia konfliktov a kompromisy v štýle výhra – výhra.
„Táto kniha chce rodičov vrátiť k bezvýhradnému a bezstarostnému akceptovaniu ich detí“, píšu autorky hneď v úvode. Nevnucujú nikomu svoj názor, je na čitateľoch, čo si z ponúkaných rád vyberú. Veď ani v iných oblastiach života nesúhlasíme so všetkým. Výchova detí je náročné a krásne poslanie všetkých rodičov a vychovávateľov, rodičia určite ocenia rady, ktoré kniha ponúka. Nie je však určená iba rodičom. Veľa dobrých a cenných odporúčaní v nej nájdu aj učitelia, psychológovia, či špeciálni pedagógovia.
Musím (smutne) skonštatovať, že pri jej čítaní som si uvedomila množstvo omylov, ktorých som sa pri výchove svojich detí dopustila (kto je bez viny, nech hodí kameňom 🙂 ). S údivom som otvárala oči, keď som čítala pasáže o výchove nás dospelých, keď sme boli deťmi. V hlave mi blikala kontrolka, koľko sa toho na mňa v detstve nalepilo, a ako nepedagogicky to v podstate niekedy aplikujem pri výchove a vzdelávaní. Súhlasila som s mnohými informáciami a radami, ale niekoľkokrát som si v duchu pri čítaní neodpustila poznámky typu: No jasné, a čo sa mi stalo, keď som dostala trest, či zaucho, veď tu som, neubudlo zo mňa… lenže s každým novým prečítaným riadkom som si uvedomovala, že sa to dalo a dá aj inak.
Keďže sama som učiteľka, denno-denne sa stretávam s rôznymi výchovnými problémami. V odbornej literatúre som sa stretla s mnohými cennými radami, ako s takýmito deťmi pracovať a ako postupovať pri ich výchove, no v tejto knihe sa názory na prácu s deťmi v mnohých veciach líšia. Autorky preferujú výchovu zameranú na vzťahy a potreby. Uvádzajú, že pri takomto spôsobe výchovy často narážajú na predsudky zo strany okolia. Vraj takáto výchova je to, keď decká nepoznajú hranice. Aj ja som si to čiastočne myslela, kým som neprečítala obe knihy od Grafovej a Seideovej. Naozaj sa to dá inak, len človek musí upustiť od zaužívaných stereotypov. Chce to veľa trpezlivosti a lásky.„Každé správanie má svoj dôvod – z hľadiska dieťaťa oprávnený. Teda ak si dieťa počína ako malý hajzlík alebo tyran, ak zámerne hnevá ostatné deti, provokuje dospelých alebo ničí veci, môže za to jeho momentálne rozpoloženie a chce takto vyjadriť želanie, aby si niekto jeho bolesť všimol a pomohol mu.“
Kniha je plná naozaj skvelých myšlienok, postojov, názorov a rád. Nikdy nie je neskoro skúsiť nový prístup a nové metódy pri výchove detí. Hoci to tak niekedy nevyzerá, ale deti nás potrebujú neustále, aj vtedy, keď frflú, odmietajú nás, utekajú za kamarátmi, žalujú sa cudzím a tvária sa, že my sme tí najhorší. Myslím si, že aj keď dieťa prekonalo hranicu 10 rokov, stále má kniha čo ponúknuť. Veď „štrbavá“ a „normálna“ puberta majú toho dosť spoločného. Knihu môžem vrelo odporúčať, je naozaj výborná.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments