„Ak je to tak, že môžeme žiť len malú časť z toho, čo je v nás – čo sa stane so zvyškom?“
Isabel Allende sa vyjadrila o filozofickom románe Pascala Merciera Nočný vlak do Lisabonu, že je to: „Lahôdka pre dušu. Jedna z najlepších kníh, aké som kedy čítala.“ A ja sa s jej výrokom absolútne stotožňujem. Ani neviem, ako by som opísala pocity, ktoré mnou prechádzali, keď som čítala tento excelentný román.
„Chcel ma vziať so sebou na cestu, ktorá by bola len jeho cestou, jeho vnútornou cestou do opustených oblastí jeho duše.“
… podarilo sa to autorovi, aj obom hlavným hrdinom Gregoriusovi i Amadeovi.
Samotársky profesor klasických jazykov Raimund Gregorius, ktorého študenti prezývajú Mundus Papyrus stretne na moste neznámu Portugalku. Stretnutie s ňou ho tak vyvedie z miery, že opustí budovu gymnázia a bezcieľne sa túlajúc vojde do kníhkupectva, kde natrafí na knihu Zlatník slov od Amadea de Prada. Vety, ktoré mu z knihy preložil kníhkupec ho natoľko očarili a uchvátili, že doslova z hodiny na hodinu utiekol zo zamestnania, sadol na najbližší vlak do Lisabonu a pustil sa pátrať po neznámom autorovi.
„Je omyl veriť, že rozhodujúce momenty života, keď sa navždy mení jeho zvyčajné smerovanie, musia byť plné hlasného a prenikavého dramatična, podmývaného prudkými vnútornými vzplanutiami…. V skutočnosti je dramatično takejto život určujúcej skúsenosti často neuveriteľne tiché. V tejto čarovnej nečujnosti spočíva jej nevšedná vznešenosť.“
V Lisabone sa začína učiť po portugalsky a zároveň začína s pátraním. Má fenomenálnu pamäť na jazyky, portugalčinu vstrebáva ako špongia vodu. Gregorius miluje knihy a staré texty. Amadeov román v ňom prebúdza myšlienky a pocity, ktoré doteraz driemali kdesi hlboko pod povrchom. Cíti, akoby slová portugalského spisovateľa boli určené jemu. Veľmi sa mi páčila veta, ktorú Mercier napísal o Gregoriovi: „Mal rád, keď stál pred tmavými výkladmi kníhkupectiev, a mal rád pocit, že keď ostatní spia, všetky knihy patria iba jemu.“
S každou preloženou a prečítanou kapitolou z Amadeovej knihy sa zvyšuje aj počet postáv, s ktorými sa Gregorius v Lisabone stretáva, od ktorých sa o portugalskom autorovi – lekárovi Amadeovi dozvedá nové a nové skutočnosti.
„Bol to chlapec schopný dotknúť sa nebies. Keď Amadeu prečíta nejakú knihu,“ povedal jeden učiteľ, „neostanú v nej žiadne písmená. Zhltne nielen zmysel, ale aj tlačiarenskú čerň.“
Postupne sa pred nami skladá obraz človeka, ktorý prahol po vedomostiach, ktorý miloval slová viac ako čokoľvek iné, ktorý sa trápil nad vzťahmi s rodičmi, ktorý potreboval priateľa Jorgeho k tomu, aby bol celý, ktorý sa búril voči cirkvi aj napriek tomu, že sa túžil stať kňazom, ktorý pre chybu, ktorá nebola chybou, vstúpil do odboja, ktorý obetoval mnoho…
„V mladosti žijeme, akoby sme boli nesmrteľní. Vedomie o smrteľnosti sa okolo nás vinie ako krehučká stužka z papiera, takmer sa nedotýka našej kože. Kedy v živote sa to zmení? Kedy sa začne stužka okolo nás omotávať pevnejšie, až nás na konci zaškrtí? Podľa čoho poznať jej jemný, a predsa neoblomný tlak, ktorý nám dáva vedieť, že už nikdy nepovolí?“
Na svojej ceste hľadania však Gregorius nepátra len po Amadeovi, pátra i po sebe a v sebe samom. Kto som? Prečo som? Aký je môj život? Aký by mohol byť? Za zmenami, ktoré sa dejú so samotárskym profesorom, cítime Amadeove slová, jeho kniha mení Gregoriovi život naruby. Taktiež postavy – príbuzní, blízki, priatelia, učitelia, ktorí Amadea poznali, majú svoje príbehy. Niektorí až priveľmi bolestivé.
Kapitoly románu sú popretkávané úryvkami z Amadeovej knihy. Gregorius ju neustále fascinovane číta a pomaličky nám odkrýva stranu po strane. Tie texty sú balzamom na dušu, ale i ihlou, ktorá neúprosne bodá. Sú to nádherné filozofické úvahy o duši, o človeku, náboženstve, o vnútornom prežívaní, o nás… Vždy si v textoch podčiarkujem pasáže, ku ktorým sa chcem vracať a čítať si ich znova. Pri Amadeových esejach som to vzdala. Čo veta, to skvost. Aspoň pre mňa. Nesmierne dojímavé boli listy medzi Amadeom a jeho otcom, ktoré si nikdy neposlali. Aké bariéry a nedorozumenia vznikajú medzi ľuďmi z dôvodu nepochopenia!„Miloval vlaky, boli pre neho symbolom života. Bola by som rada šla spolu s ním v jeho kupé. Ale nechcel ma tam. Chcel ma mať na nástupišti, môcť kedykoľvek otvoriť okno a opýtať sa ma na radu. A chcel, aby nástupište išlo s ním, keď sa vlak pohne. Mala som, ako nejaký anjel, stáť na spoluidúcom peróne, na anjelskej plošine, ktorá mala ísť presne takou istou rýchlosťou.“
„Trasiem sa už len pri myšlienke na neplánovanú a neznámu, a predsa neodvratnú a nezadržateľnú silu, s akou rodičia zanechávajú stopy vo svojich deťoch, ktoré už nemožno, podobne ako stopy po spáleninách, vymazať. Obrysy rodičovských úmyslov a obáv sa zapíšu žeravým písacím kamienkom do duší maličkých, ktorí sú celkom bezmocní a vôbec nevedia, čo sa s nimi deje. Potrebujeme celý život, aby sme ten vypálený text našli a rozlúštili a nikdy si nemôžeme byť istí, či sme ho pochopili.“
Jedna z najkrajších kníh, aké som kedy čítala! Áno, Isabel Allende mala pravdu. Čítajte, nebudete ľutovať. Ja si ju nechám ešte dlhý čas na stole, aby som mohla opakovane prežívať všetky tie krásne pasáže, ktoré sa ma naozaj hlboko dotkli.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments