Kateřina Tučková: Žítkovské bohyně

By Ivana Zacharová
10. apríla 2019

„Smrt v rodině, osamělost, věčná osamělost, všechno to tu je.“

Kateřina Tučková na seba upozornila úspešným románom Vyhnanie Gerty Schnirch, no až jej druhý román Žítkovské bohyně jej priniesol popularitu nevídaných rozmerov. Autorka napísala fascinujúci príbeh o tajomnej a zabudnutej časti československej histórie. Prelína sa tu mágia a fikcia s historickými faktami. Okolo kopaničiarskych bohýň zo Žítkova sa po vydaní knihy strhol doslova ošiaľ. Ľudia zo všetkých kútov Česka a Slovenska sa začali hrnúť do Žítkovej, len aby sa aspoň trochu priblížili udalostiam a postavám opisovaným v románe.

„Já vím jen jedno. A to, že ony ty bohyně mívaly holt smůlu. Co mi paměť sahá, žádná neskončila dobře… Tvoje matka dopadla, však víš jak, a to skoro ani nebohovala, Kateřině i Irmě utekly dcery, protože se za jejich čarování styděly, a Irma navíc přišla o dva syny, říká se, že vlastní vinou.“

Na kopaniciach v moravsko – slovenskom pohraničí sa vysoko v kopcoch Bielych Karpát krčia domčeky so svojimi obyvateľmi. Kopanice boli vždy takpovediac odrezané od sveta, a možno práve preto sa tu zachovali zvyky a tradície úplne odlišné ako inde. Žili tu tzv. bohyne, ktoré vedeli liečiť, naprávať, veštiť, zaháňať búrku alebo pričarovať manžela. Boli hlboko veriace, modlili sa k Bohu, prizývali ho ku všetkým rituálom a odtiaľ pochádza slovo „bohovanie“. Týchto žien sa ľudia báli, ale prechovávali k nim úctu. Nenavštevovali ich len domáci, boli vychýrené v Rakúsku, či Nemecku. Iba v rodine bohyne sa mohla narodiť nová, a preto si svoje poznatky odovzdávali v rodine z generácie na generáciu.

Hlavnou hrdinkou románu je Dora Idesová, posledná bohyňa svojho rodu. Za tragických okolností je aj so svojím bratom Jakubkom zverená do starostlivosti tety Surmeny. Surmena bohuje ako jej stará matka, matka a sestra, no Doru odmieta zaúčať. Urobí z nej len „andzjela“ a Dora potom sprevádza ľudí, ktorí prichádzajú za Surmenou. Je svedkom jej umenia a schopností, ktoré sú naozaj fascinujúce. Lenže za komunistického režimu bolo akékoľvek sa vymykanie z normy nežiaduce, preto ani bohyne nezostali nepovšimnuté. Dora s Jakubom sú vytrhnutí zo Surmeninej náruče drastickým spôsobom.

„Ten podivný svazek vraťsazasi a částí slepice měl Surmenu ochránit a zase ji přivést zpět, očistěnou od nařknutí, neposkvrněnou. A aby se její pokojný návrat definitivně pojistil, všichni po zbytek toho posledního dne, co spolu byli doma, vycházeli čas od času na zápraží a s rukou hrozící směrem k Uherskému Brodu odříkávali: „Heš vy lži, heš vy strachy, heš jak vrany na vše strany, jáj sem zlaté zrnéčko mezi vami, domů dojdu bez pohany!“

Dora si na neľahké detstvo spomína už ako vyštudovaná etnologička. Keďže za bývalého režimu nemohla vydať prácu o bohyniach podľa svojho gusta, podujala sa, že po páde režimu, vydá novú. Pri pátraní po faktoch týkajúcich sa rituálov bohovania natrafí na štbácky spis o Surmene. V prvej chvíli sa zľakne, že jej teta bola prisluhovačkou režimu, no upokojí sa, keď príde na to, že bola osobou sledovanou. Postupným výskumom zistí, ako veľmi jej a celej rodine komunisti ublížili, a čo všetko si museli vytrpieť. Dora chce za každú cenu poznať pravdu o bohyniach a milovanej Surmene.

Z Dorinho výskumu sa dozvieme, že bohyne boli kedysi upaľované na hraniciach ako bosorky, prenasledované kňazmi, skúmané nacistami a stíhané komunistami. Autorka to dokladá rôznymi archívnymi spismi. Z informácií zozbieraných nacistami Dora tlmočí svojej priateľke Lenke nasledovné závery:

„Byli přesvědčení, že v praxi bohyní našli pozůstatek starogermánské gnóze. Stejně jako jejich magické rituály prý vypadaly rituály starogermánských kněžek. Takové relikty se v Evropě uchovaly údajně jen na několika málo místech, v enklávách obyvatelstva, které bylo v minulosti zahnané do hor, kde zůstalo odříznuté od civilizace.“

V románe sa mieša beletristický text s faktografickým. V diele je použitých množstvo archívnych citácií, neraz na niekoľkých stranách. V doslove autorka uvádza, že tieto citácie a údaje v nich boli zmenené pre potreby románu a na ochranu pozostalých. Môj názor je taký, že tých archívnych vsuviek tam bolo tak veľa, že samotný vyfabulovaný príbeh Dory a bohýň sa dostával do úzadia. Naozaj som čakala viac mágie a tajomstiev týchto žien žijúcich v izolácii od okolitého sveta. Čítala som veľa pozitívnych recenzií a mala som veľké oči. Nehovorím, že ma fakty a úryvky zo spisov nezaujali, no tak strašne som túžila dozvedieť sa o bohyniach viac, o všetkom, čo dokázali a vedeli, že som bola napokon trošku sklamaná. Chcelo by to samotnú faktografickú a historickú štúdiu a samostatný fiktívny román čerpajúci zo zachovaných historických dokladov.

Za najkrajšiu časť príbehu považujem opis blížiacej sa búrky a jej následné rozohnanie Surmenou. Fascinujúce! Veľmi zaujímavé boli pre mňa aj informácie, ako nacisti chránili bohyne počas vojny a ako komunistický režim ničil všetko „nežiadúce“. Napokon aj v knihe sa na záver píše, že

„Desítky generací nositelek starobylého učení přežily nástup křesťanství, čarodějnické procesy raného novověku, řádění místních kněží i justice, výskum esesáckého komanda, a nakonec je zlikviduje bolševik.“

Boli bohyne naozaj takou hrozbou pre komunistický režim? Alebo to bola len závisť ľudí, ktorí zničili a umlčali tieto staré rituály? A zanikli naozaj?

„Takhle nemluv! Bůh léčí, jen jinak, než si myslíš. Vírou, že svou bolest odevzdáš, že sej í zbavíš. Tady a prostřednictvím něčeho, o čem víš, jak působí. Kde přesně a jak na koho. A po staletí. Čím si myslíš, že se lidé léčili, když ještě neexistovaly ty pilule? Zelinami! A vírou v ně.“
„Tetičko, ale teď je nová doba!“
„Jaká nová doba? Že by v ní zeliny ztratily svou moc? To mi nepovídej!“

Sama som navštívila Žítkovú a z rozprávania pána, ktorý udržiava dom poslednej žítkovskej bohyne Irmy Gabrhelovej, som sa dozvedela, že Katarína Tučková pôvodne zamýšľala vydať len fakty, ale napokon sa rozhodla obaliť ich fiktívnym príbehom. A z literárneho hľadiska dobre urobila, pretože všetko, čo v českých, slovenských, poľských a nemeckých archívoch našla, priblížila veľmi širokej časti verejnosti. Napísala skvelé dielo, aj napriek mojim rýdzo osobným výhradám. Katarína už Irmu Gabrhelovú živú nezastihla, tá zomrela v roku 2001 a jej dom navštívila až po vydaní svojho románu. Domáci nám o Kataríne a Irme porozprával veľa zaujímavých vecí. Pochválil sa, že návštevou ho poctili ľudia z Ameriky, Egypta, Nového Zélandu a dokonca aj pani Klausová. Na dvore tečie voda z prameňa, ktorú bohyne nazývali „ščasná vodzička“. Používali ju na varenie odvarov, liali do nej horúci vosk pre potreby veštenia, bola neoddeliteľnou súčasťou mnohých magických úkonov. Vodu dali noví majitelia vyšetriť a je naozaj zdravá a nezávadná. Chutila výborne. Neviem, čím to bolo, ale počas prehliadky ma veľmi preveľmi rozbolela hlava, doslova ma chytali mdloby. Možno tým príbehom a možno je tam naozaj nazhromaždená veľmi silná energia. Domáci povedal, že sa to stáva ľuďom často. Vraj niektorí cítia vibrácie, iným naskakujú zimomriavky, zopár ich vraj aj odpadlo. O tom si urobte vlastný názor, niekto verí, niekto sa bráni. Ale bol to úžasný zážitok. Kopanice sú prekrásne! Ani sa nečudujem, že sú domovom mágie, orchideí, liečivých bylín a pozitívnej energie. Príroda je najmocnejšia čarodejnica.