Daniel Keyes

Daniel Keyes: Kvety pre Algernona

Daniel Keyes si získal pozornosť verejnosti a literárnych kritikov v roku 1959, keď vyšla jeho poviedka Kvety pre Algernona. Získal cenu Hugo za najlepšiu sci-fi poviedku. V roku 1966 ju prepracoval do románovej verzie a dostal cenu Nebula za najlepší román.

Ja som, žiaľ, poviedku nečítala, zato román neunikol mojej pozornosti. Uplynulo už veľa rokov od jeho prvého vydania, ale vôbec nestratil na príťažlivosti a kvalite. Vďaka novému vydaniu si ho môže prečítať ďalšia generácia čitateľov. Ja som ním nadšená.

Charlie Gordon má IQ 68, pracuje v pekárni, navštevuje večernú školu vo „vzdelávacom centre pre retardovaných dospelých“ a veľmi, veľmi by chcel byť múdry. Jedného dňa mu doktor Strauss a profesor Nemur z výskumného ústavu ponúknu experimentálnu operáciu mozgu, ktorá má zvýšiť jeho IQ. Charlie neváha ani sekundu. Ako prvý však túto operáciu podstúpil myšiak Algernon. Charlie sa ešte pred operáciou preteká v riešení bludiska s myšiakom. Myšiak je šikovnejší. Charlie je frustrovaný a veľmi sa bojí, že ho na operáciu nevyberú. No pre vedcov je ideálnym adeptom. Charlie si svojím kostrbatým písmom s katastrofálnou gramatikou zapisuje na požiadanie svoje pocity a myšlienky.

„Dogtor Štraus povedal že mám dobrú moty-vácju. Netušil som že to mám. Mal som dobrý pocit keť povedal že nie každí s í kvé 68 má takúto vec. Nevjem čo to je ani otkjaľ to mám ale povedal že to má aj Algernon. Algernonova moty-vácja je sir ktorí mu dávajú do krabyce. No nemuože to biť len to lebo ja som tento tíždeň nemal sir.“

Celá kniha je písaná formou Charlieho zápiskov. Po operácii sa jeho gramatika rapídne zlepšuje, učí sa cudzie slová, nové jazyky, začína rozumieť súvislostiam, číta kvantá kníh, rozumie všetkému na čo natrafí. Jeho IQ sa zvýši až na 180. Stáva sa z neho génius.

Lenže s Algernonom sa začnú diať divné veci a vedci s Charliem predpokladajú, že to isté sa môže stať aj jemu. Charlieho osobnosť sa spolu so zvyšujúcim IQ a nadobudnutými vedomosťami začína meniť. Chápe všetko, čomu doteraz nerozumel a poznanie si vyberá svoju daň.

„Inteligencia je jedným z najväčších darov. No honba za vedomosťami pričasto zadusí túžbu po láske. Predostriem vám hypotézu: Inteligencia bez schopností dávať a prijímať lásku vedie k mentálnemu a morálnemu zrúteniu, k neuróze, a možno dokonca až k psychóze. A tvrdím, že ak myseľ pohlcuje samu seba, ak sa zaoberá iba sebou ako svojím jediným cieľom a vylúči zo svojho života všetky ľudské vzťahy, jediným výsledkom je násilie a bolesť.“

V denníkoch si zaznamenáva spomienky na svoje neľahké a smutné detstvo, na matku, ktorá sa nikdy nevedela zmieriť s tým, že nie je ako iné deti, na strach a nenávisť svojej sestry. Rokmi na nich zabudol a teraz si začína spomínať.

„Odrazu si pamätám, že ona sa volá Rose a on Matt. Je čudné zabudnúť mená svojich rodičov. Pamätám si len to, že keď ma začala biť, Matt Gordon sa otočil a vyšiel z bytu.“

Charlie si myslel, že ho majú ľudia radi, či už v práci, alebo v okolí, že keď sa smejú, tak je to znak radosti z jeho spoločnosti, lenže keď sa zmenil, pochopil, že sa smiali jemu, nie s ním, že bol pre nich vždy len retardovaný hlupák. Vníma spoločnosť ako nepriateľov postihnutých ľudí. Nasáva vedomosti ako špongia a je stále smutnejší a smutnejší. Veľmi sa bojí, pretože stráca priateľov a svoju osobnosť.

„Zdá sa, že sa ma všetci boja. Nikto sa tam so mnou nerozpráva ani so mnou nežartuje ako predtým. Cítim sa v práci trochu osamelo.“

Naozajstnú útechu má v bývalej učiteľke slečne Alice – jeho životnej láske. Zamiluje sa do nej, lenže emocionálne dozrieva neskôr a ona to vie. Je ako veľké nadané dieťa v tele muža. A navyše je stále prítomný aj starý Charlie, ktorý mu nedá spávať. Prenasleduje ho ako verný tieň.

Charlie robí, čo môže, usiluje sa pochopiť sám seba i svet okolo, vrhá sa na výskum Nemura a Straussa, snaží sa nájsť všetky nedostatky v snahe zvrátiť Algernonov a tým aj svoj osud.

„Viem, že by som mal oddychovať, ale nemôžem, kým nezistím pravdu o tom, čo sa deje. Je to, akoby všetky veci, ktoré som sa naučil, splynuli do kryštalického vesmíru, ktorý sa predo mnou točí…“

Aby som to zhrnula. Dvojica vedcov sa zahrala s osudom postihnutého človeka. Mysleli len na svoje výsledky a úspechy. Charlie ako človek pre nich neexistoval. Bol to len objekt výskumu. Charlie všetko pochopil a jeho najväčšou výčitkou bolo, že ho nikdy nepovažovali za človeka. Nikdy. Prízvukuje, že aj pred operáciou bol človek. Človek Charlie Gordon, ktorý bol vo svojom svete šťastný. Na útrapy detstva si nepamätal, všetko bolo zabudnuté. Ale v konečnom dôsledku sa nehnevá, stále je šťastný, že sa mu podarilo, jeho slovami, zmúdrieť.

„Možno to vyznie nevďačne, ale to je jedna z vecí, ktoré tu neznášam – pristupujú ku mne ako k pokusnému králikovi. Nemurove neustále poznámky o tom, že zo mňa urobil, čo som, alebo že jedného dňa budú aj iní ako ja, že sa stanú skutočnými ľudskými bytosťami. Ako mu to mám vysvetliť, že ma nestvoril? Robí tú istú chybu ako ostatní, ktorí sa pri pohľade na slabomyseľného človeka smejú, lebo nechápu, že zraňujú niečie city. Neuvedomuje si, že som bol človekom aj predtým, ako som k nemu prišiel.“

Autor upozorňuje na ľahostajnosť, nevšímavosť, netoleranciu, ba dokonca až výsmech voči postihnutým ľuďom. Otvára otázku týkajúcu sa pokusov na ľuďoch. Je správne snažiť sa zmeniť človeka? Čo mu dáme? A čo mu napokon vezmeme? Ako sa chováme voči telesne a psychicky postihnutým ľuďom? Kam sa zaradíme? K deťom, ktoré sa hrajú s Charliem na schovávačku a nechajú ho hľadať, hoc odišli preč, alebo k tým, ktorí mu podajú pomocnú ruku tak, ako majiteľ pekárne?

Charlie je prekrásna postava! Nemôžete ho nemilovať. Chcela som byť pri ňom, pred operáciou i po nej. Túžila som mu pomáhať, byť jeho kamarátkou v dobrom i v zlom. Aj napriek zmenám, ktoré sa s ním počas experimentu diali, si zachoval v sebe to svoje „charlieovské“. Charaktery postáv sú v tejto knihe bravúrne vykreslené. Je to skvelá psychologická štúdia. Niektorých protagonistov budete milovať, iných nenávidieť. Aj zmeny osobnosti hlavného hrdinu sú viac ako uveriteľné.

„Problém, milý profesor, je, že ste chceli niekoho, kto by bol inteligentný, no vy by ste ho chovali v klietke a v prípade nutnosti ho ukazovali – aby ste zožali úctu, po ktorej bažíte. Háčik je v tom, že som človek.“

Srdcervúci záver nikoho nenechá chladným. Aj keď som tušila, ako to skončí, dostala som ranu priamo do srdca. Priznám sa, že som nevedela udržať slzy. Na Charlieho sa nedá zabudnúť. Jedna z najlepších kníh, ktoré som za poslednú dobu čítala!

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť