„Prekvapivý štýl, hypnotické rozprávanie, nadčasové myšlienky – to všetko robí z Precitnutia slečny Primovej veľmi atraktívnu knihu, o ktorej sa medzi ľuďmi veľmi hovorí. Je to román, ktorí by mnohí miesto čítania chceli radšej zažiť.“ Takto sa o románovom debute španielskej spisovateľky vyjadril literárny časopis Papel el blanco. Presne taký pocit som pri čítaní mala aj ja. Najradšej by som vstúpila rovno do príbehu a žila ho.
Do fiktívneho mestečka San Ireneo prichádza vzdelaná žena Prudence Primová, ktorú zaujal inzerát v novinách. V mestečku, kde akoby zastal čas, začína pracovať ako knihovníčka u kultivovaného, vzdelaného a tajomného muža. Jeho meno sa, žiaľ, nedozvieme. V románe vystupuje len ako „muž z kresla“, čo by som autorke vytkla ako prvé. Keď som nad tým však premýšľala, to že nemal meno, ešte viac podčiarklo jeho osobnosť a auru tajomstva, ktorá sa okolo neho celým románom tiahla. Slečna Primová ani sama nevie, prečo reagovala na inzerát. V inzeráte sa vyslovene písalo, že nesmie mať vysokoškolské vzdelanie. A ona má niekoľko titulov.
„Nemohla jen tak přiznat, že se jí při čtení inzerátu rozbušilo srdce. Nesměla vysvětlovat, že sej í zrychlil puls, zatmělo sej í před očima, že v těch několika řádcích vytušila náhlý úsvit.“
Slečna Primová bola jemná, kultivovaná, bystrá, komunikatívna, ale na druhej strane tvrdohlavá, urážlivá, upätá, tvrdá a presvedčená o svojej pravde. Strašne mi išla na nervy. Toto je azda prvá literárna postava, ktorou som mala chuť zatriasť a povedať jej, nech sa spamätá. Na konci som jej ale všetko odpustila.
V mestečku žijú ľudia v úzkej komunite, prepojení priateľstvom každý s každým. Žijú tu emancipované ženy, deti sa vzdelávajú inak ako v bežných školách, učia sa cudzie (i mŕtve jazyky), recitujú velikánov poézie, študujú náboženské texty a podobne. Každý robí prácu, ktorá ho napĺňa a teší.
„V očích návštevníků vypadala obec San Ireneo de Arnois jako místo pevně zakotvené v minulosti. Prastaré domy z kamene, obklopené zahradami s bujícími růžemi se pyšně tyčily podél hrstky ulic ústících na rušné náměstí. Tomu vládly malé lokály a obchůdky, v nichž se nakupovalo a prodávalo v rytmu zdravě tlukoucího srdce.“
Slečna Primová má za úlohu usporiadať knižnicu muža z kresla. Postupne sa zoznamuje s deťmi, o ktoré sa muž stará. Sú to jeho synovci a netere. Volajú sa Deka, Eksi, Téseris a Septimus. Nie sú to ich skutočné mená, tak ich volá strýko. Vzdeláva ich doma a s nimi i ďalšie deti z mestečka. Čítajú a recitujú klasikov, študujú náboženské texty, dokonca sa učia stredovekému umeniu boja. Celé mestečko totiž odmieta tradičný systém vzdelávania. Ich vzdelanie je neobyčajné. Aj deti sú neobyčajné. Autorka niečo načrtla, ale dejovú linku okolo detí nerozvinula. To mi bolo fakt úprimne ľúto, pretože malá Téseris bola čarovným dieťaťom a ja som sa chcela o nej dozvedieť viac.
„Tyto děti v sobě měly něco zněpokojujícího, i když by neuměla dost dobře vysvětlit co. Něco zneklidňujícího, co však existovalo zcela v symbióze se zářivou, slunnou nevinností a něžností, s níž uctívaly každé slovo z úst muže z křesla.“
Zostanem ešte pri výčitkách a rovnako by som vytkla autorke aj nedostatok priestoru, ktorý venovala mystickému mníchovi – jednému zo zakladateľov mestečka. Aká škoda! Bola to postava, pri ktorej som horela nedočkavosťou, až sa s ňou konečne bližšie zoznámim. Nestalo sa. V deji vystupovalo veľa postáv, no všetky tvorili len kulisy pre hlavných hrdinov – Prudence Primovú a muža z kresla.
Prudence si nevedela predstaviť, že by sa raz stala manželkou a mala deti. Lenže nikdy nehovor nikdy! Na rozdiel od nej, deti boli pre muža z kresla všetkým. Vštepoval im lásku k literatúre a k vedomostiam.
Prudence postupne prichádzala na veľa vecí. Oči jej otvárali aj ostatní obyvatelia mestečka. Vstúpila do dámskeho spolku miestnych žien a časom začínala rozumieť nevšednosti mestečka a jeho obyvateľov. Priateľa našla v starom mužovi menom Horacio. Aj on jej pomohol pochopiť mnoho vecí. Krásna postava bola matka muža z kresla. Prudence si s ňou vzácne rozumela skoro vo všetkom.
No a konečne sa dostávam hlavnému mužskému hrdinovi, ktorý ma očaril po mnohých stránkach. Aj keď stále zostáva zahalený tajomstvom, autorka vymyslela jeho postavu naozaj skvelo. Bystrý, inteligentný, sčítaný, láskavý, vtipný a k tomu všetkému excelentný partner do diskusie. Dialógy medzi ním a Prudence bola radosť čítať. Geniálne rozhovory tých dvoch by možno vystačili na celý jeden román.
Stále som sa nedostala k zápletke. Už z vopred načrtnutého deja je asi zrejmé, že zápletkou je láska. Niekedy vie pekne bolieť. Priateľky zo spolku navrhnú Prudence, že jej nájdu manžela. Pretože emancipácia je jedno a spokojný život po boku muža druhé. Slečna Primová sa zamiluje, lenže po cestičkách lásky ešte nevie chodiť, je príliš neskúsená a ako som vyššie napísala upätá a tvrdohlavá. Oči plné sĺz a zlomené srdce (muselo to tak byť?) ju zavedú do Talianska, aby konečne precitla.„Mýlíte se, Prudencie, nejde o mnoho věcí, nýbrž o jedinou. Ve skutečnosti nerozpoutá válku něco, ale nepřítomnost něčeho, chybějící kus. A když chybí kus – například ve skládance – , když chybí hlavní dílek, nic nefunguje.“
„A nejen to, uvědomila si pojednou, ví vůbec ona sama, proč odjíždí? „Myslím, že to tak úplně nevím. Zeptáte – li se lidí, kteří mě znají, dostanete různé odpovědi. Jedni vám řeknou, že odjíždím, protože jsem se sklamala v lásce, jiní zase, že odjíždím proto, že se musím zbavit moderní tvrdosti, a budou i tací, co vás budou ujišťovat, že hledám manžela.“
Záver bol dokonalý…
Kniha je plná odkazov na klasickú literatúru, výnimočných postáv, mužov, žien i detí, čajových posedení, lákavých zákuskov, príjemných a kultivovaných rozhovorov, čarovných miest, radosti, starostí, smútku, lásky a priateľstva. Toto všetko robí z románu príjemné oddychové čítanie pripomínajúce literatúru devätnásteho storočia.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments