V tých dávnych beztvarých rokoch, keď sa pamäť len tvorila, keď život bol plný ZAČIATKOV a všetko bolo NAVŽDY, Esthappen a Rahel v myšlienkach na seba samých boli vždy JA, a iba vo vzťahu k iným MY alebo NÁS. Akoby predstavovali zvláštny druh siamských dvojčiat, telesne oddelených, no s jedinou spojenou siamskou identitou.“
Arundhati Roy je indická spisovateľka. Za román Boh maličkostí získala prestížnu Man Bookerovu cenu. Kniha bola preložená do štyridsiatich jazykov a v súčasnosti je považovaná za klasické dielo svetovej literatúry 20. storočia. Skvelý román. Smutný román. Naozaj výborný.
Estha a Rahel sú dvojvaječné dvojčatá. Sú dvaja a predsa akoby boli jedna myseľ. Rahel sa často budila so smiechom nad snami, ktoré sa snívali bratovi, spomínala si tiež napríklad na to, čo sa stalo bratovi v kine, hoci tam nebola a on o tom mlčal. Cítila chuť sendvičov v ústach, ktoré jedol, keď ho vlak odvážal ďaleko od nej.
„V absencii slov. A v prázdnote očí. Obaja budú rásť a dospievať a celý čas zápasiť o spôsob, ako žiť s tým, čo sa stalo. Budú sa usilovať nahovoriť si, že z hľadiska geologického času je to len zanedbateľná udalosť. Iba svit v oku pani Zeme. Že sa stali aj horšie veci. A stávajú sa ďalej. No ani táto myšlienka im neprinesie pokoj.“
Román sa začína pohrebom deväťročnej Sophie mol. Bola to Rahelina a Esthova sesternica, ktorá prišla z Anglicka do Indie na návštevu za svojím biologickým otcom Chackom, strýkom dvojčiat. Smrť malej Sophie mol spustí lavínu udalostí, ktoré obrátia život mnohých ľudí naruby. A nebude to jediná smrť.
Nevieme, ako dievčatko zomrelo. Všetky podrobnosti sa vysvetlia až na samom konci príbehu, no postupne sa nám pred očami skladá mozaika tragédie. Kúsok po kúsku autorka ponúka jednotlivé časti tragickej udalosti. Našepkáva vo vetách indície a červík nesúci hrozné tajomstvo sa čitateľovi prehrýza hlbšie a hlbšie do srdca.
V príbehu sa striedajú dve časové línie. Rok 1969, kedy sa stali všetky tie malé i veľké veci a osud bohatej indickej rodiny sa navždy zmenil, a rok 1992, kedy sa dvojičky opäť stretli. Po smrti Sophie mol ich totiž rozdelili. Esthu poslali k otcovi a Rahel zostala žiť s mamou a celou rodinou v Ayemeneme.
„Rahel mu nikdy nenapísala. Sú veci, ktoré jednoducho človek nemôže nikdy urobiť – napríklad napísať list časti samého seba. Svojej nohe alebo svojim vlasom. Alebo svojej duši.“
Po smrti matky to v rodnej dedine nevydržala a odišla študovať do Ameriky. Až keď jej príbuzní napísali, že je Estha späť, vrátila sa aj ona. Lenže už zrazu neboli JA, ale ONA a ON. Ich detstvo „uletelo, trepotajúc chudými rukami.“ Estha bol vždy tichší, takže nik nedokázal presne určiť, kedy sa jeho mlčanie dostavilo, usadilo a šírilo sa v ňom. Do Ayemenemu sa už vrátil bez slov. Sestra aj tak počula jeho nemý krik. Počula všetko, čo nedokázal vykričať za tie roky, ktoré strávili od seba.
„Nikto nemohol čakať, že to pochopí. Že prázdnota u jedného z dvojčiat je len akýmsi variantom mlčanlivosti druhého z nich. A že tieto dve skutočnosti do seba zapadajú. Ako za sebou zoradené lyžice.“
Veci sa môžu zmeniť v priebehu jedného dňa a zopár hodín môže ovplyvniť celé ľudské životy. Čím sa to vlastne začalo? Naštartoval to príchod Sophie mol do Ayemenemu? Možno sa beh udalostí rozbehol inak vtedy, keď Estha stretol v kine predavača limonád. Alebo to začalo tým, keď Rahel naplnil strach, že ju mama bude ľúbiť stále menej a menej, alebo vari vtedy, keď jej studený lišaj s neobyčajne hustým ochlpením na chrbte zľahka pristál na duši? Možno sa všetko začalo pred stovkami rokov…
„Dalo by sa povedať, že všetko sa začalo dávno predtým, ako sem na člne prišlo kresťanstvo, ktorým Kerala nasiakla ako voda čajom z čajového vrecúška. Že v skutočnosti sa všetko začalo ešte vtedy, keď sa tvorili ZÁKONY LÁSKY. Zákony, ktoré stanovujú, koho milovať. A ako. A ako veľmi.“
V rodine dvojčiat odjakživa panovali staré pravidlá. Ľudia sa v Indii delili na kasty, a preto bolo nepredstaviteľné, aby sa krv jednotlivých kást miešala. My sme my a vy ste vy a hotovo. Lenže srdcu nerozkážeš. A tak deti ľúbili jedného človeka vo dne a ich mama ho milovala v noci. Keby sa neprípustná aféra neprevalila, keby bola iná doba, keby obrovský lišaj nepristál Rahel na duši, keby Estha nestretol obchodníka s limonádami, keby Sophie mol netúžila po priateľstve s dvojčatami a teta dvojičiek Bejby kočamma by ich nebola tak strašne nenávidela, všetko mohlo byť inak. Lenže stelesnené zlo usadené hlboko v Bejby kočamme pochovalo aj tú najmenšiu iskierku nádeje. A policajti plnili iba rozkazy.
„V udalostiach tohto rána nebolo nič nečakané. Nič náhodné. Nešlo o nepripravený prepad, ale ani o osobné vyrovnávanie skóre. Bol v tom vplyv doby, ktorá zanechala svoju stopu na tých, čo v nej žili. História v živom predstavení. Títo ČISTÍ policajti neprišli uväzniť človeka, prišli vykoreniť strach.
Odchádzali.
Siedmi princovia s plnými vreckami hračiek.
Dvojica neidentických dvojčiat.
A BOH PREHIER.
Nevládal kráčať. Tak ho ťahali.
Nikto ich nevidel.
Netopiere sú, prirodzene, slepé.“
Chceli byť pripravení byť pripravení. No mali len sedem rokov a história sa v ten deň rozhodla skoncovať so svojimi obchodmi. Dlžobný úpis držal v rukách Estha a ten, čo všetko zaplatil bol milovaný priateľ so znamienkom v tvare listu pre šťastie (ktoré zabezpečovalo, že monzúny prichádzali každý rok načas).
Veľmi smutný príbeh Rahel a Esthu zjemňuje originálny štýl, akým ho Arundhati Roy vyrozprávala. Už na prvých stranách mi zaplesalo srdce, lebo mi spôsob rozprávania pripomenul Shaleva, Rushdieho, či Kraussovú. Toľko úžasných jazykových prostriedkov pohromade! Je to jedna z kníh, v ktorých sa dá po dočítaní neprestajne listovať a tešiť sa z krásnych myšlienok. Nech vás neodradí ťažší úvod. Priznám sa, že som sa musela po pár stránkach opäť vrátiť na začiatok. Mala som trošku zmätok v menách a v čase. Potom už bolo všetko v poriadku. Román vyšiel v Anglicku už v roku 1997, na Slovensku prvý raz v roku 1998 a neskôr, v druhom vydaní, v roku 2016. Ako som si ho mohla doteraz nevšimnúť? Moja zbierka nezabudnuteľných a obľúbených kníh sa rozrástla o ďalšieho člena.„VEĽKÉ PRÍBEHY sú tie, ktoré môžeš a chceš počúvať znova a znova. Tie, do ktorých môžeš vstúpiť kedykoľvek a cítiť sa v nich vždy doma. Nelákajú ťa napätím deja ani trikovými závermi. Neprekvapujú nečakanými zvratmi. Sú ti také známe ako dom, v ktorom žiješ. Ako vôňa pokožky človeka, ktorého miluješ. Vieš ako dopadnú, a aj tak počúvaš, akoby si to netušil. Takisto ako v skutočnom živote, v ktorom vieš, že jedného dňa zomrieš, no žiješ, akoby sa to nikdy nemalo stať. Vo veľkých príbehoch ti je vopred známe, kto prežije, kto zomrie, kto stretne lásku a kto nie. A napriek tomu sa ti chce sledovať ich znova.“
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments