Nový autor v literárnom svete Gabriel Tallent má naozaj talent. Predstavil sa hlboko dojímavým príbehom dospievajúceho dievčaťa, ktoré zvlášť brutálnym spôsobom zneužíva vlastný otec. Výnimočný román hneď získal množstvo ocenení – stal sa bestsellerom New York Times, finalistom LA Times Book Prize a najlepšou knihou roka US Today. Jeho jazyk je drsný, miestami vulgárny, ale keby nebol, nik by príbehu neuveril.
Už keď som čítala srdcervúci román Hanyi Yanagihary Malý život, kládla som si otázku, čo vedie autorov k písaniu takýchto príbehov, a prečo to čitatelia čítajú? Tie isté otázky sa znova vynorili pri románe Gabriela Tallenta. Príbeh štrnásťročnej Julie je veľkou záťažou na psychiku čitateľa, krutý, ťažký, surový, bez štipky jemnosti. A predsa som ho dočítala. Povedala som si, že takéto príbehy vznikajú asi preto, aby sme možno lepšie rozpoznali zlo v našom okolí, aby sme sa pokúsili pomôcť, keby sme niečo také postrehli, aby nás tyran a jeho obeť nemohli uchlácholiť rečami, že je všetko v poriadku, aj keď signály naznačujú opak. Pre mňa je absolútne nepredstaviteľná myšlienka, že takéto bytosti chodia medzi ľuďmi. Žiaľ, je to tak. Nie raz sa o tom človek presvedčí v médiách.
Autor sa nevyžíva v detailných sadistických opisoch týrania a zneužívania, hrôzu vytvára skôr ponurou atmosférou, drsnou scenériou, konaním postáv pri obyčajných denných úkonoch, ide na to cez psychiku čitateľa, opakuje vety, odseky, čím stupňuje napätie. Ale zopár scén bolo naozaj príšerných. Musím upozorniť, že román nie je vhodný pre každého. Vysaje z vás šťastie a mnoho energie. Mne sa to stalo. Pocit hnusu, smútku, strachu, prázdnoty a bolesti sa ma držal niekoľko dní. Dlho som si nedokázala obľúbiť ani týranú Juliu. Podvedome na seba prebrala vulgárnosť svojho otca, odpor voči ženám, hrubé správanie a necitlivosť k sebe i iným. Napokon sa v nej niečo zlomilo, menila sa a vtedy som ju chcela vytrhnúť zo stránok knihy a pomôcť jej. Júlia je veľká bojovníčka. Odvaha, odhodlanie a viera v lepšie zajtrajšky jej otvorili dlho neviditeľné dvere.
Julia má iba štrnásť rokov, žije na samote s otcom Martinom. Martin je napohľad charizmatický muž, ktorému zomrela manželka a s láskou sa stará o dcéru. Tak ho vidí okolie. S láskou? Ani náhodou! Je to tyran, násilník a nebezpečný psychopat. Svoju dcéru miluje zvráteným spôsobom, sexuálne ju zneužíva, bije, fyzicky a psychicky týra. Aj po brutálnej bitke mu ona vraví otecko a on jej zlatíčko. Hrôza!
„A ešte dačo, zlatíčko,“ ozve sa Martin. Zastane. Nevládze sa otočiť. Je schopná jedine stáť. „Už nikdy sa nedaj takto zraziť na zem. Rozumieš? Mne je jedno, či ťa zrazí nákladiak. Vždy skončíš na nohách. Počuješ ma, zlatíčko?“
To čo Martin narobil s psychikou svojej dcéry bolo obludné. Ona sama ani nevedela, čo je dobré a čo zlé.
Julia, ktorú všetci volajú Dračica je v lesoch ako doma, chodí bosá, dokáže prežiť v divočine, kúpe sa v ľadovej vode horských jazier, je schopná prejsť desiatky kilometrov. Je výborná strelkyňa, od útleho detstva každý deň čistí svoje zbrane a cvičí streľbu. Dračica sa okrem školy s inými ľuďmi nestretáva. Výnimkou je starý otec, a keď sa zdá, že jej konečne pomôže, lebo zistil, o čom je jej vzťah s otcom, zomiera. Pomoc prichádza zo strany učiteľky Anny, lenže tú Dračica odmieta, nenávidí ju, nepripúšťa, že je niečo zle. Anna sa však nevzdáva.„Teraz hráme hru a myslím, že vie, že ju hráme, nenávidím ho pre niečo, čo robí, zachádza priďaleko a nenávidím ho, ale nie som si istá svojou nenávisťou, cítim sa vinná, pochybujem o sebe a nenávidím sa až priveľmi, aby som sa naňho hnevala, to som celá ja, posratá filcka, a tak sa znova prehreším, aby som videla, či znovu urobí niečo zlé, je to spôsob, ako sa dozvedieť, či mám právo ho nenávidieť.“
„Mám o teba strach. Vykazuješ mnoho klasických príznakov. Ostražitosť, izoluješ sa od spolužiakov. Mizogýniu.“
„Čo je mizogýnia?“
„Nenávisť k ženám.“
„Nebije ma,“ povie Dračica. Díva sa na učiteľku, zisťuje, či jej verí a nemôže zniesť, že by mohli na svete byť ľudia, ktorí by verili niečomu inému.“
Jedného dňa stretne v lese dvoch stredoškolákov. Pomôže im, pretože v lese zablúdili. Sami si v divočine poradiť nedokážu. Jeden z chlapcov, Jacob, v nej prebudí úplne nové pocity. Otvorí jej oči a ona zistí, že existuje aj iný svet ako izolácia v dome otca.
„Niekedy nie je dokonalý?“ zopakuje Jacob. „Dračica, tvoj otec je obrovský, titanský, kolosálny magor, prapôvodný pramagor, hĺbka a dôkladnosť jeho magorizmu vyvádza z miery myseľ a ožobračuje predstavivosť.“
Začína rozmýšľať o novom živote, uvedomuje si zvrátenosť svojho otca. Menia sa jej myšlienky, uvažovanie, mení sa aj ona. Keď otec zistí, čo sa deje, všetci sú v ohrození. Cesta k vykúpeniu si vyžiada nesmierne mnoho fyzickej a citovej odvahy. Koniec románu je veľmi dramatický, mám však pocit, že autor to trochu prešvihol. Napätie bolo obrovské, no konanie postáv, podľa môjho názoru, nereálne.
Na záver recenzií niekedy napíšem, že sa rada ku knihe vrátim. K tejto nie. Raz stačilo.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments