Talianska autorka Donatella di Pietrantonio sa hneď svojím prvým románom z roku 2011 Moja matka je rieka stala nečakaným spisovateľským objavom. S odstupom troch rokov vydáva druhý román Moja krásna (2014) a o ďalšie tri roky novinku na slovenských knižných pultoch Tá, čo sa vracia (2017). Najnovší román vyšiel vo vydavateľstve INAQUE koncom roka 2018 vo výbornom preklade Adriany Šulíkovej. Kniha sa v Taliansku stala jedným z bestsellerov a pripravuje sa jej filmové spracovanie.
Román sa odohráva začiatkom sedemdesiatych rokov, kedy v Taliansku stále existovali oblasti úplnej kultúrnej a ekonomickej zaostalosti. Hlavnou hrdinkou je rozprávačka bez mena. Volajú ju Arminuta – tá, čo sa vracia. Manželia, o ktorých si myslela, že sú jej rodičmi sa jedného dňa rozhodnú, že ju vrátia biologickým rodičom. S nemotorným kufrom a taškou plnou topánok prichádza z mesta na vidiek bez akéhokoľvek vysvetlenia. Má trinásť rokov a svoju matku, otca, bratov a sestru doteraz nikdy nevidela. Čaká ju šok. Z blahobytu, lásky, dní plných pohody, priateľstiev a mestského života prichádza do domu, kde vládne chudoba, rezignácia, hlad, bitky a neha a láska sú len spomienkou. Svetlým bodom v jej živote sa stáva sestra Adriana. Aj keď je mladšia, Arminuta cíti nad sebou jej ochrannú a pomocnú ruku. Delia sa o jednu posteľ v izbe plnej súrodencov a Adrianine chodidlá sú tým jediným, čo jej v noci poskytuje pocit istoty.
„Ak sa chceme pomestiť, musíme sa uložiť obrátene,“ vysvetlila mi Adriana, „gebuľa jednej k nohám druhej. Ale umyjeme si ich,“ ubezpečila ma.
Každý večer mi prepožičiavala svoju šľapaj, aby som si ju mohla priložiť na líce. Nič iné som v tej zaľudnenej tme plnej výdychov nemala.“
Príbeh ma do seba vtiahol hneď na prvých stránkach a knihu som neodložila, kým som ju nedočítala. Aké hrozné to muselo byť pre Arminutu! Vysporiadať sa s tým, že ju odmietli obe mamy. Čo urobila, že sa to stalo? Dlho trvá, kým sa dostane k odpovediam. Všetci mlčia a rodičia, ktorí ju vychovali sa pred ňou skrývajú. Vyberie sa ich hľadať, no nájde len opustený dom.
„Zostávala som sirotou dvoch žijúcich matiek. Jedna sa ma vzdala v čase, keď mi jej mlieko ešte stekalo po jazyku, druhá ma v trinástich vrátila. Bola som dcérou odlúčení, falošného či zamlčaného príbuzenstva, časovo – priestorových odstupov. Netušila som, odkiaľ pochádzam. A v hĺbke duše to neviem dodnes.“
Veľmi, veľmi smutná predstava, ako si dve matky pohadzujú svoje dieťa. Trinásťročné dievčatko, ktoré hľadá chybu v sebe je veľmi ťažkým orieškom na premýšľanie. Arminuta zostáva niekde medzi dvomi svetmi a buduje si krásny sesterský vzťah s Adrianou. Adriana je svojská, je živel, ktorý horí jasným plameňom. Hovorí nárečím, nedbá na slušné správanie, Arminuta sa často za ňu hanbí v škole, no miluje ju a nevie si predstaviť, že by ju raz opustila. Bláznivá a prostoreká Adriana vyvažovala v románe smútok sestry. Taktiež brat Vincenzo, plný života, odvahy a vášne bol mostom k prekonaniu prvotného šoku.
„Adriana bola to jediné, čo som mala a čo som mohla nájsť na konečnej autobusu. Zatiaľ mi nič nebránilo bez hanby plakať celou kľukatou cestou, lebo sedadlo vedľa mňa zostalo prázdne.“
Arminutina myseľ je úplne rozorvaná, nevie, ktorá matka ju viac zradila. Neprestáva milovať ženu, čo ju vychovala, no klíčia v nej aj nenávistné pocity. A čo biologická matka? Ani ona, ani Arminuta si nevedia nájsť cestu jedna k druhej.
„Po rokoch som prišla aj o tento zmätočný pocit normálnosti a dnes netuším, aké útočisko by mala stelesňovať matka. Chýba mi tak, ako dokáže chýbať zdravie, prístrešie, istota. Mám v sebe pretrvávajúci pocit prázdnoty, ktorý nedokážem prekonať. Jediná matka, o ktorú som nikdy neprišla, je môj strach.“
Donatella di Pietrantonio naozaj výborne zvládla prácu s detskou psychikou. Nešetrí Arminutu a stavia ju pred veľké skúšky, nechcú ju ani biologickí rodičia, ani tí druhí, cíti sa odmietaná zo strany niektorých súrodencov, spolužiaci ju vyčlenili z kolektívu. Koľko toho znesie detská psychika? Hlavná hrdinka je zmätená a tápe v neistote. Preplakala snáď všetky noci odkedy bola vrátená. Do dospelosti si vypestovala poruchu spánku. Je nútená klamať a zahmlievať aj na gymnáziu, kam napokon odíde študovať. Patrí medzi najlepších žiakov. Mala by byť šťastná a spokojná. Nemá však mamu… Ale aj napriek nepriazni osudu vie, že je silná, že to dokáže, že bude bojovať a žiť tak, aby bola spokojná.
Dej románu sa zarezáva do mysle čitateľa. Donatella di Pietrantonio píše ľahko, zrozumiteľne a vecne. Dotýka sa priamo podstaty, nič neprikrášľuje, ale ani zbytočne nenafukuje. Striedajú sa dojímavé pasáže s vecnými, priestor dostáva aj opis krajiny, cítime vôňu mora aj horúčavu slnka. Na malom priestore zachytila rôzne podoby lásky a bolesti. Poetické metafory sú voňavým korením tohto príbehu matiek a dcér.„Zastavili sme sa tvárou v tvár, boli sme také osamotené a vzájomne si také blízke, stála som vo vode po prsia, jej siahala až po krk. Moja sestra. Ako nevídaný kvet, ktorý vyrastie na malom chuchvalci zeme upnutom na skale. Od nej som sa naučila byť odolnou. Dnes už nemáme také podobné črty tváre, zostal nám však spoločný pocit, že sme boli hodené do sveta. Zachránil nás vzájomný pocit spolupáchateľstva.“
Kto si prečíta román Tá, čo sa vracia, nebude ľutovať. Príbeh dievčatka, ktoré stratilo najdôležitejšie životné istoty je veľmi autentický a originálny. Krásne otvorený koniec dá myšlienkam čitateľov priestor na vlastné dokončenie.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments