Nedá se svítit, ako vravia naši bývalí spoluobčania. Pokiaľ dosiahnete určitý vek, na hlave sa vám objavia prvé strieborné vlasy. Tak, ako neexistuje spravodlivosť pri tom, či budete mať nohy ako srnka alebo ako barokový jedálenský stôl, neexistuje ani pri šedivení. Niekto to má za sebou v tridsiatke, inému nemá čo zošedivieť, pretože dedičná plešina to vyriešila. Niekto má sivých vlasov zopár, iný veľa. Niekomu to vadí, iný s tým koketuje, tretiemu to náramne pristane a ako stále striebornejšia líška úspešne plieni kuríny so sliepočkami. Takí sú muži a prevažne vzájomne svoje účesy neriešia, to iba Donald hrá podľa vlastných pravidiel.
U žien je to zjavne iné. Uvediem sa ako udivený príklad. Sedela som si tak v malej spoločnosti, v ktorej bola aj moja vysoko gravidná kaderníčka. Milé dievča, usmievavé. Do chvíle, keď som jej oznámila, že chcem prestať farbiť vlasy. Pozrela na mňa ako tiger na mačku, čo mu prišla zožrať večeru a rezolútne prehlásila: „Len cez moju mŕtvolu! Určite nedovolím aby vám „to“ v lete svietilo na hlave“ Pripísala som to hormónom, ale v strachu, aby na mňa nevypustila od jedu plodovú vodu, pretože už aj tak prenášala, odložila som si ďalšie komentáre na neskôr.
Potom som sedela v nejakej záhrade s priateľkou a večer prebiehal príjemne, až do chvíle, keď som jej oznámila, že si chcem prestať farbiť vlasy. Nasledoval výkrik: „ Čo si sa už úplne zbláznila?“ Úplne ešte nie, ďakujem za opýtanie, ale už ma to zaujalo. Prečo tá agresivita?
Základné vysvetlenie. Sivých vlasov medzi čiernymi mám dohromady asi dvadsať, čiže nehrozí, že odrastanie by predstavovalo smutnú postupne sa rozširujúcu sivú cestičku, prudko oddelenú od čierneho zostatku porastu. To nie je dobrý úkaz, svedčí o nejakom probléme, pretože je jednoznačne u ženy znakom ľahostajnosti k vlastnej telesnej schránke, k zanedbanosti, čo je iná kapitola, podstatne smutnejšia.
Späť k môjmu škandálnemu správaniu sa. Štádium „tridsať strieborných (vlasov)“ je presne ten čas, keď žena urobí zásadné rozhodnutie na dlhý, až občas predlhý čas. Farbiť alebo nefarbiť? Chodiť zvyšné dekády svojho života v stále sa skracujúcich intervaloch zatierať korienky farebným maglajzom? Zastaví to čas? Alebo chodiť, ak máte dlhšie vlasy, ako vystarnutá Viktorka od splavu, až kým nedosiahnete vytúžený účes, nazvime ho pracovne Karla Lagerfeldová? Je to vlastne jedno, je to na každej, ako sa rozhodne, ako si zariadi to hniezdo na hlave. Čo ma v súvislosti s touto témou zaujíma je to nefalšované zdesenie mojich nafarbených spolužien.
Priznávate svoj skutočný vek alebo skrývate občianku? Je traumatizujúce vysloviť tú cifru? Istotne, ak muži idúci oproti na chodníku, prestanú skenovať vašu tvár a postavu a vnímajú vás ako beztvarú prekážku na ceste, bolí to. Aspoň zo začiatku, kým si nezvyknete, že už nepredstavujete nádejnú nádobu, v ktorej by mohol dorásť na pár kíl prípadný potomok mestom sa potulujúceho samca. Nejde o mizogýniu, to je volanie divočiny. Tiež sa môže stať, že ste vyhrali genetickú ruletu a postava drží pohromade aj v piatej a ďalších dekádach, máte vkus a peniaze na originálny odev a jediné, čo by prezradilo skutočný vek sú práve tie nešťastné/krásne šediny? Takže ako? Sebavedomie a dobrý pocit vo vlastnej koži závisia od farby vlasov? Veľa odtieňov strachu, možno viac ako päťdesiat.
Nech si každá farbí a maľuje svoj život ako chce. Príslovia ako: „ Priznaj farbu! Teraz si sa vyfarbila!“ majú ďalší rozmer , vcelku zábavný. Treba to skúsiť, zistiť, aký to je pocit, pozorovať ráno v zrkadle tie strieborné hadíky, ako sa plazia stále ďalej, ako sa radostne množia. Čo tak nemať z plynúceho času strach, ale byť hrdé na to, že sme sa úspešne dožili konečne dospelého veku, milé sestry a prípadne váhaví bratia? Aspoň to skúsiť.
Vaša babička Lívia
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments