Paris que j´aime

By Táňa Veselá
25. júna 2019

Vydržala som dva roky nepovedať (takmer) nič, o Paríži, ale už som tu zas 🙂

1. Paríž je zasa o trochu krajší a čistejší. Smetiari chodia tak často, až ich máte chuť niečím ovaliť po hlave. Pod našimi oknami chodili dvakrát ráno (asi tak o 6-tej) a dvakrát večer (asi tak o polnoci). Ráno vysýpali sklo z kontajnerov z dvadsiatky okolitých reštaurácií, večer zasa vyprázdňovali kontajnery s papierom, kartónmi a plastmi. Miestnych bezdomovcov (boli traja) miestni nebezdomovci striktne kontrolovali, či plechovky od piva a fľaše od vína naozaj odhadzujú do správnych kontajnerov. Neviem, ako v iných štvrtiach, ale v našom 7. obvode sa bezdomovec tváril veľmi skrúšene, keď ho asi tak 75-ročná dáma upozornila, že je neprijateľné, aby odhadzoval špaky z cigariet na zem. Pekne-krásne sa zohol a špak odniesol do koša.

2. Paríž je zasa o trochu bezpečnejší. Usudzujem tak z toho, že na ulici takmer nebolo vidno policajtov či vojakov. (Ale možno sa vyčerpali pri štrajkoch Žltých viest a museli si trochu oddýchnuť. My sme Žlté vesty nevideli.)

3. Paríž je zasa o trochu ústretovejší. Vzápätí po mojom pozdrave „bon jour“ prechádzali predavačky, čašníčky, pracovníci za priehradkou či hocikde inde do angličtiny. Ja som povedala, že budem radšej hovoriť po francúzsky a oni povedali, že dobre, ale že pokojne môžeme hovoriť aj po anglicky, lebo oni vedia aj po anglicky.

4. V Paríži si ľudia turistov všímajú len do tej miery, aby nemohli povedať, že na nich zízajú. (No ale zasa, keby ste videli niektorých XXL Američanov či Nemcov, ťažko by ste nezízali.) Keď sa však na niekoho obrátite s tým, že potrebujete pomoc, tak pomoc dostanete. A niekedy sa nemusíte na nikoho ani obrátiť. Ku nám napríklad pristúpil muž v civile a predstavil sa ako policajt. Povedal nám, že sa pohybujeme na mieste s vysokým výskytom zlodejov a že mi odporúča, aby som si batoh zložila z chrbta a niesla ho v ruke. (Poďakovala som sa.)

5. Tempo v Paríži sa ešte zvýšilo. Parížania sa neprechádzajú. Prechádzajú sa turisti. Parížania sa ponáhľajú vždy, keď sú na nohách. Ponáhľajú sa aj na pohyblivých schodoch a pásoch, takže stále platí – nezaberajte celú šírku pohyblivých schodov.

6. Parížania sa neponáhľajú vo chvíli, keď si sadnú do kaviarne alebo reštaurácie. Čas na kávu, croissant, bagetu alebo šalát si nedajú pokaziť ani šiestym telefonátom (zrejme) od šéfa.

7. Parížanky sa o seba starajú. Bez ohľadu na vek. Dôraz kladú na nenápadný make up, dobre ostrihané vlasy, pevné telo a jemne opálenú pokožku. My sme mali v Paríži 13 – 15°C, ale pančuchy som nevidela široko-ďaleko. Parížanky nosia najmä sukne (nad kolená, no nie ultra mini), šaty (veľmi ženské), alebo úzke nohavice či džínsy s ležérnou blúzou či tunikou. Vrstvia. Na tielko si dajú rozopnutú blúzu alebo tuniku. Na tuniku si dajú dlhé sako alebo ľahký plášť.

8. Tohto roku je v Paríži veľa Rusiek, preto porovnám Rusky a Parížanky. Rusky si lepia už ráno umelé mihalnice, ktoré im nedovoľujú normálne otvoriť oči a pozerať sa okolo seba – napríklad na architektúru. Parížanky si na seba nič nelepia. Rusky majú prifúknuté pery a prifúknuté prsia. Parížanky nie. Rusky nosia 11-centimetrové podpätky, v ktorých trpia viac než zvieratá v ZOO. Parížanky nie. Nosia sandáliky, plátenky či mokasíny (dámy po 80-tke lodičky na decentnom 4-centimetrovom plochom podpätku), aby netrpeli a mohli sa ponáhľať. Rusky sa chcú veľmi podobať na Parížanky, ale nedarí sa im to. Parížanky sa vôbec nechcú podobať na Rusky, a darí sa im to.

9. Parížske parky a záhrady sú ešte stále úchvatné. Záhrady sú čisté a na noc ich zatvárajú. (Neviem, kam chodia spať bezdomovci, ale do parkov a záhrad nie.) Sú záhrady, v ktorých sa nesmie fajčiť. (Super! Fajčenie v Paríži sa totiž za dva roky ešte viac rozmohlo, takže aspoň niekde sa dá normálne dýchať.) Sú záhrady, do ktorých sa nesmie ísť so psami (pritom ľudia zbierajú exkrementy po svojich štvornohých priateľoch naozaj poctivo), sú parky, kde sa nesmie ísť na bicykli (ani keď ho tlačíte) a sú záhrady, ktoré majú pred vchodom napríklad takýto nápis: (Trochu improvizujem, lebo som si text neodfotila.) „O túto záhradu sa každý deň stará 38 záhradníkov a 17 ďalších pracovníkov. Starajú sa o trávniky, kvety, rastliny, stromy, aj drobné živočíchy, a robia to pre vás. Robia to preto, aby ste sa v záhrade cítili dobre a zdravo. Prosíme vás, aby ste sa správali tak, aby sa v záhrade cítili dobre všetci, ktorí do nej vstúpia a budú si v nej chcieť oddýchnuť.“ Rozumiete? Jedna záhrada a 38 záhradníkov! Denne! Rozlohou sa možno blíži k Medickej záhrade. Takých záhrad sú v Paríži desiatky.

10. V Paríži je čoraz viac mladých rodín s jedným, dvoma, aj tromi deťmi. Čím viac detí, tým väčší rešpekt voči zvyšku rodiny a okoliu. Deti nejačia a nehádžu sa o zem, keď nedostanú, čo chcú. Keď niečo povie „maman“ alebo „papá“, je jasné, že sa o tom nediskutuje.

11. Neviem, aké iné športy Parížania pestujú, ale počas nášho pobytu som mala pocit, že všetci, vrátane viceprezidentov a prezidentov veľkých firiem behajú popri Seine ako o dušu. Najskôr si dajú Rive Gauche (ľavá strana) a potom Rive droite (pravá strana). Alebo to berú cez Marsove polia až po Tuilleries a potom do Luxemburských záhrad. Profíci behajú po nekonečnom rade schodov až k Sacré Coeur a po kľukatých uličkách zasa dole.

12. Parížania ešte stále jedia a relaxujú najmä vonku. V kaviarni či reštaurácii, ale častejšie len tak pri Seine, pri vodných kanáloch, v Luxemburských záhradách, na Marsových poliach – skrátka všade tam, kde sa dá pohodlne sedieť. Páči sa mi, ako sa im nelení s fľašou ružového, s pečeným kuraťom, lososom, šalátom a neodmysliteľnou bagetou a zákuskami zobrať aj obrus, sklenené poháre na stopkách, zopár tanierov a príbory. (To nie sú len rozprávky pre naivných, že Francúzi sa rozhodli bojovať s plastmi a plastovým odpadom.)

13. Parížske metro nemešká. Aj keď ma určite viacerí z vás budú presviedčať, že mešká. Väčšinou sa v ňom dá sedieť a keď nie, státie až tak nebolí. Nikto sa v ňom nebije, ani nevykrikuje. Počas nášho pobytu som videla len jedného mladého muža pozerať si v telefóne video (aj so zvukom), na ktorom francúzska polícia zakročovala pri nejakej demonštrácii. Mladík sa preukrutne mračil a niečo si šomral do divokej čiernej brady, ale keďže nemal so sebou batoh s potenciálnou výbušninou, potlačila som paranoju a usmiala som sa na neho. Úsmev mi neopätoval, ale video zatvoril.

14. Čo sa týka francúzskeho národného športu, ktorým sú demonštrácie a štrajky, zažili sme len jednu maličkú demonštráciu. Ide o to, že vo Francúzoch je hlboko zakorenená predstava rovnosti a povinnosti štátu túto rovnosť zabezpečiť. Transparenty s textom „Le toi est le droit“ by sa páčili kde-komu aj u nás na Slovensku. (Vo francúzštine sa to rýmuje a znamená to, že každý má právo na strechu nad hlavou.)

15. A napokon – Notre Dame opäť žije. Emmanuel Macron možno nepreháňal, keď povedal, že o päť rokov bude chrám stáť tak, ako stál už 700 rokov a možno bude ešte krajší a slobodnejší. Počas nášho pobytu bola v Notre Dame prvá omša. Zatiaľ bez účasti verejnosti, ale zato za účasti najvyšších katolíckych predstaviteľov krajiny. Boli trochu komickí v prilbách, ktoré si museli nasadiť, keďže katedrála je naozaj vážne poškodená. Pri pohľade na oduševnených mužov v prilbách som si povedala, že je to viac dojímavé než smiešne. Parížania sa veľmi usilujú o to, aby „Matka Božia“ čo najskôr prijala do svojej náruče všetkých ľudí dobrej vôle. Všetkých, nielen Parížanov.