György Dragomán Hranica

György Dragomán: Hranica

Chytíš do ruky knihu, je pekná na pohľad, príjemná na dotyk, z obálky na teba pozerá smutné dievčenské oko, nevieš, čo ťa čaká, autora nepoznáš, ale cítiš, že ťa doslova volá, otvoríš ju, začneš čítať a kniha ťa opantá, pohltí, očarí, vtiahne do seba, chceš sa nadýchnuť, oddýchnuť si, ale nemôžeš, musíš a chceš čítať ďalej a ďalej, túžiš vstúpiť do príbehu, chceš byť súčasťou mágie, premýšľaš, čo z toho môže byť pravda, čo sen, si v napätí, obostrie ťa smútok, opantá strach a za ruku drží nádej…

Takto by som v skratke vyjadrila môj pocit z románu Györgyho Dragomána Hranica, ktorý vyšiel v slovenskom preklade vo vydavateľstve Zelený kocúr. Neviem, či nájdem tie správne slová, ktorými by som opísala tento zvláštny a magický príbeh, čo po vyjdení v Maďarsku v roku 2014 vyvolal vášnivé diskusie. Na úvod musím pochváliť excelentný preklad Gabriely Magovej. Pisateľské majstrovstvo autora je zjavné od prvej strany a vďaka prekladu si čitateľ naozaj užije nielen príbeh, ale aj vety samotné.

Je krátko po prevrate v Sedmohradsku, Generál je mŕtvy a ľudia sa tešia z nadobudnutej slobody. No radosť je poznačená bývalým totalitným režimom a ľudia sa len postupne spamätávajú z doby minulej a vyrovnávajú so svojimi i cudzími  hriechmi. Sloboda vs. nesloboda, hranica medzi týmito dvomi stavmi je stále zjavná. Dostávame sa do obdobia hľadania prisluhovačov Generálovej vlády (je zrejmé, že sa jedná o Ceaușescua).

Rozprávačka Emma má trinásť rokov. Po tragickej smrti rodičov je umiestnená do sirotinca. Nepobudne tam dlho, pretože sa objaví jej stará mama, o ktorej doteraz nemala ani tušenia a berie si ju domov. Emma sa ťažko vyrovnáva so smútkom za rodičmi. Väčšinou mlčí a jej sny sú plné nočných môr.

Stará mama povie, že aby mi bolo jasné, zabúdať je ľahké. Možno si myslím, že ja nikdy nič nezabudnem, že sa budem navždy na všetko pamätať, ale nebude to tak. Aj na tie najdôležitejšie veci sa dá zabudnúť, na tie najlepšie veci aj na najhoršie veci, na najväčšiu bolesť aj na najväčšiu radosť, na všetko, na všetko. Pozrie mi do očí, hovorí, zabúdanie je ako kliatba, ktorá všetkým sedí na pleciach, aj na mojich, aj na jej, len na jej pleciach je už oveľa ťažšia.

V texte absentuje priama reč, no absolútne to neuberá na príťažlivosti románu. Emma aj stará mama viac konajú, ako hovoria. Obe sú zvláštne. Emma je citlivá, dospieva a postupne sa od starej mamy, ktorá dokáže naozaj nevídané veci, učí mágii. Niekedy si rôzne situácie len predstavuje, inokedy sa naozaj dejú. Chcela som tam byť, s nimi, v kuchyni, na dvore, vidieť premenu škvrny na vtáka, mravcov – pomocníkov, kresliť do múky a nohami vymodelovať hlineného muža…

Stará mama sa ozve, povie, nech len ťahám, nech sa nebojím. Je to len hlinený človek, volajú ho Kosť zeme. Bude to náš sluha, bude bývať v kôlni, privolali sme ho, aby na nás dával pozor.

Starý otec zomrel pár mesiacov pred príchodom Emmy, no stále je prítomný v dome jeho duch. Tajomstvá starých rodičov sú ťažké a smutné. Pomaly, pomaličky sa Emma dozvedá, kto bol starý otec, ako a prečo zomrel, aké bremeno nesie na pleciach stará mať… V spomienkach starej mamy sa dostaneme až do vojnového obdobia. Prežila veľa bolesti.

Emma to nemá ľahké ani v novej škole, ťažko sa dokáže zaradiť do kolektívu a vzhľadom na minulosť starých rodičov je to v podstate nemožné. Autor sa výborne vžil do kože dospievajúceho dievčaťa. Emmino správanie a konanie bolo naozaj uveriteľné.

Zvládne to Emma? Pochopí? Porozumie starej mame? Kedysi upaľovali na hraniciach bosorky. Deje sa to stále, aj keď hranice sú len pomyselné. Je otázne, či sú ľudia vôbec pripravení na slobodu. A čo je vôbec sloboda?

Najbolestnejšie príbehy sa smú vyrozprávať iba tak, aby ten, kto počúva, cítil, že sa stali jemu, že sú to jeho príbehy.

Román Hranica ma úplne dostal! Skutočne som nevedela knihu odložiť. Keď sa mi niečo páči, hltám očami stranu za stranou, no v tomto prípade som čítala pomaly, doslova som si vychutnávala vety. Dlhé súvetia, opakovania slov, či slovných spojení, to všetko zvyšovalo napätie a čaro Emminho rozprávania. Odporúčam všetkým, mládeži aj dospelým. Nie je to rozprávka, hoci je v knihe veľa mágie. Gundula Sell zo Sächische Zeitung píše o románe, že každým svojím detailom, ktorý zreálňuje magickosť, kotví pevne v ponurej tradícii kdesi medzi E. T. A. Hoffmannom a magickým realizmom G. G. Marqueza. Absolútne súhlasím. Určite sa k Hranici opäť vrátim.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť