Hľa, človek, ktorému sa podarilo zafixovať v jemu vhodnom veku. Pretože každý má vek, ktorý mu bezvýhradne vyhovuje, to je isté. Sú takí, čo celý život zostanú deťmi, a sú takí, čo sú celý život bojazliví, ohnutí, nevedia si nájsť miesto, až sa z nich napokon stanú múdri a pekní starci a stareny: doputovali do svojho životného obdobia.
Osemdesiatdva rokov! Presne toľko času uplynulo od vyjdenia excelentného románu Cesta za mesačného svitu. A predsa má čo povedať aj dnešnému čitateľovi. Román rozprával a ja som stratila reč. Tak veľmi ma zasiahol! Polička s knihami, ktoré si dokážem neustále listovať a vracať sa k nim, má nový prírastok. Už teraz sa teším na opätovný zážitok z podmanivého rozprávania autora. Román vyšiel vo vydavateľstve Zelený kocúr a hneď ako som si prečítala, že ho preložila Gabriela Magová, vedela som, že zážitok bude ešte intenzívnejší. Pani prekladateľke patrí moja poklona.
Antal Szerb bol jeden z najpozoruhodnejších autorov maďarskej literatúry. Keby ho neboli na smrť ubili strážnici v maďarskom pracovnom tábore, kam sa dostal pre svoj židovský pôvod, určite by napísal ešte mnoho vynikajúcich kníh. Za svoj krátky život stihol napísať viacero románov, poviedok a je autorom dvoch literárnohistorických diel. Jeho štýl je naozaj ľahký a pritom neuveriteľne vybrúsený. Píše strhujúco, očarí vás už prvými vetami a neskôr začnete vnímať aj jeho jemný humor. Ale pozor, kniha má od veselosti ďaleko. Humor je len zjemnením podivného smútku, nostalgie a túžby hlavného hrdinu Mihályho, ktorý hľadá sám seba, snaží sa uniknúť z klietky mladosti, hľadá odpovede na mučivé otázky. Nie a nie dospieť.
„Mihályova cesta vedie nadol, ak aj prežije, ak prežije všetko, aj keď sa dožije pokojnej, nudnej staroby. Smer cesty si nosíme v sebe a v nás horia večné, prorocké hviezdy.“
Mihály vie byť aj vážny, no aj strašne nezodpovedný, akoby si neuvedomoval, že už je čas na dospelosť, že spomienky, ktoré v sebe nosí nie sú čerstvé, ľudia, ktorí v nich ožívajú sú vzdialenejší ako vzdialení. Prvé husle nehrá romantická svadobná cesta mladomanželov, ako by sa mohlo sprvu zdať, lež spomienky na minulosť, ktoré sa s hlavným hrdinom ťahajú naprieč celou cestou po Taliansku (v podstate celý život). Autor nastolil rôzne témy: náboženstvo, sexualita, smrť, láska a v neposlednom rade – život samotný.
Mihály a Erszi sú mladomanželia na svadobnej ceste v Taliansku. Mihály doteraz návštevu Talianska odkladal „medzi záležitosti spojené s dospelosťou tak ako plodenie potomstva, ba v kútiku duše sa ho aj bál, takisto ako sa bál ostrého slnka, vône kvetov a príliš krásnych žien.“
Lenže teraz sa už oženil, tým pádom dospel a usúdil, že nastal ten správny čas na Benátky, Florenciu a Rím. Už mohol prísť, lebo je manžel. Viac sa však zmýliť nemohol. Stačilo, že v Ravenne natrafil na bývalého spolužiaka a svadobná cesta sa zmenila na vír myšlienok a úvah o minulosti, pochybností o nastavajúcom živote a láske k čerstvej manželke. Keď Mihály vyrozpráva Erszi príbeh o svojom dospievaní v povojnovej Budapešti, v ktorom sa vynoria dávni priatelia, túžby a lásky, vie, že cesta po ktorej sa musí vybrať je bez manželky.
A vtedy sa na mňa vyrútili všetci démoni, celá moja mladosť a celá nostalgia a celá revolta. Na nostalgiu neexistuje liek. Asi som nemal cestovať do Talianska. Túto krajinu postavili králi a básnici z nostalgie. Taliansko je raj na zemi, ale len tak, ako to videl Dante, raj na zemi je len prestupná stanica na vrchole očistcovej hory, je to len záhrobné letisko, odkiaľ duše odchádzajú k vzdialeným nebeským kruhom, keď si Beatrice vyzlečie závoj a duša „pocíti veľkú moc starej túžby“…
Aj on si strhne závoj, nastúpi na vlak a opustí ju. Začína sa jeho putovanie po Taliansku, počas ktorého hľadá a nachádza osoby z minulosti. Nie nadarmo sa hovorí, že všetky cesty vedú do Ríma. Aj tu akoby Rím (resp. Taliansko) magicky pritiahol všetkých, ktorí kedysi spolu s Mihályom trávili čas dospievania. Na scénu sa postupne dostávajú rôzne postavy, či už z minulosti alebo úplne nové. Každá má svoje čaro a tajomstvo. Mihályova cesta je plná prekvapení. Postihne ho choroba, rozptýli náhodný vzťah, radosťou i smútkom naplní stretnutie s dávnym priateľom, no neustále ho prenasledujú aj dvaja duchovia minulosti. Teda, aby som bola korektná – jeden duch a jedná stará láska. Stará láska vraj nezhrdzavie. Je to naozaj pravda?
„Viem, čo mi je,“ zahlásil lekárovi. „Mám akútnu nostalgiu. Chcel by som byť mladý. Je na to nejaký liek?“
„Hm,“ povedal Ellesley, „zrejme je, ale nesmieme sa o ňom rozprávať. Spomeňme si na Fausta. Nechcite byť znovu mladý, dospelosť dáva Boh – a rovnako aj starobu.“
Mihály stále niečo hľadá, tušíme čo (možno sa mýlime), autor nás necháva hľadať s ním. Čoraz viac sa do popredia dostáva otázka smrti. Veľmi ma zaujali pasáže, kde Mihály so svojim dávnym spolužiakom rozoberajú smrť v rôznych kultúrach a nachádzajú ju aj v literárnych dielach navonok plných života. Jedno je však isté, ten, kto neustále núti Mihálya myslieť práve na smrť a tajomstvo s ňou spojené, je priateľ Tamás, ktorý si svoje tajomstvá odniesol na druhý svet.
Už na začiatku som sa zmienila o tom, že Mihály vyrozprával Erszi svoje zážitky z dospievania. Trávil svoj čas so súrodencami Ulpiusovcami. Veľmi zvláštna rodina. Brat a sestra milujúci dedka a nenávidiaci otca. Mihály z konvenčnej meštiackej rodiny spolu s nimi porušoval všetky pravidlá. Okrem iného nachádzali potechu v hraní divadelných predstavení v trojici, kde hlavnú úlohu hrali rôzne spôsoby smrti. Zvrátené a pritom tak príťažlivé! Súrodenci Ulpiusovci v maximálnej možnej miere ovplyvnili jeho život. Ich dospievanie bolo hocijaké, len nie nudné. Keď sa do partie pridali ďalší priatelia, niečo sa narušilo.Už vedel, že dobrodružstvo, návrat k tuláckym rokom bol len prechod, len schod, po ktorom musí zostúpiť ešte nižšie, ešte ďalej do minulosti, do vlastnej histórie. Cudzinka zostala cudzou práve tak, ako boli tulácke roky len čas strávený bezcieľnym potĺkaním. On sa však musel vrátiť domov k tým, ktorí neboli cudzí. Ibaže tí… sú už dávno mŕtvi a odvial ich vietor.
Nevyzradím viac. No verím, že každý, kto si prečíta práve tie časti z mladosti, bude rovnako nadšený ako ja. A nielen z nich. Celá kniha je jedno úžasné dekadentné dobrodružstvo. Pridanou hodnotou sú opisy talianskych miest, ich uličiek, zákutí, domov, prírody a atmosféry. Putovala som spolu s Mihályom v sebe samej. Autor akoby do nás čitateľov videl. Azda každý si v plejáde postáv nájde tú, ktorá sa ho dotkne viac ako iné. Mihály je obrazom človeka, ktorý po niečom veľmi túži. Lenže čím väčšia túžba, tým väčšie sklamanie a trpké uvedomenie si, že fakty sú silnejšie ako on. Nedá sa ujsť.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments