Určite každý z vás už zažil pocit, že po dočítaní knihy vlastne ani neviete, či sa vám páčila alebo nie. Presne takto som sa cítila ja, keď som otočila poslednú stránku románu Neopúšťaj ma nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Kazua Ishigura. Po knihe som siahla aj preto, že ju magazín Time zaradil do rebríčka stovky najlepších románov v angličtine od roku 1923.
Rozprávačkou je, teraz už dospelá, Kathy, ktorá si spomína na svoje detstvo v záhadnej internátnej škole Hailsham v odľahlom kúte anglického vidieka. Spolu s Kathy sledujeme aj život jej priateľov a spolužiakov, najmä Ruth a Tommyho. Žiaci tejto exkluzívnej školy vyrastali bez rodičov, iný svet ako priestory a okolie školy počas štúdia nepoznali. Život v škole bol plný záhadných pravidiel a tajnostkárskych učiteľov. Žiakom bolo neustále prízvukované, akí sú výnimoční, učitelia ich viedli najmä k výtvarnej a literárnej tvorivosti. Informácia o tom, kam budú smerovať ich kroky po štúdiu, bola však tabu. Učitelia len naznačovali fakty, no deti žili v nevedomosti a vo svojich fiktívnych predstavách.
A tak čakáte, hoci o tom vlastne neviete, čakáte na chvíľu, keď si uvedomíte, že ste iný ako oni, že tam vonku sú ľudia ako Madam, ktorí k vám necítia nenávisť ani vám nechcú ublížiť, ale aj tak ich strasie, keď si na vás pomyslia – keď si pomyslia, ako ste prišli na tento svet a prečo -, a ktorí sa hrozia predstavy, že by sa vaša ruka dotkla ich ruky. Keď sa prvý raz uvidíte očami takého človeka, pocítite chlad. Ako keby ste prešli okolo zrkadla, okolo ktorého chodíte každý deň svojho života, a odrazu v ňom zazreli niečo iné, niečo znepokojujúce a zvláštne.
Kathy, Ruth a Tommy sú spojení silným putom, ktoré vydržalo až do dospelosti. Ich detstvo bolo plné priateľstva, spoločne stráveného času, ale aj hádok, podrážania nôh a nedorozumení. Kathy sa v roli dospelej rozprávačky zamýšľa nad jednotlivými epizódami z ich detstva a dospievania, snaží sa pochopiť ich vtedajšie konanie a retrospektívne lúštiť tajomstvá, ktoré obklopovali ich život. Zo spomienok skladá celý príbeh detstva, cez ktorý sa postupne dopracuje až po súčasnosť a odhalí najväčšie tajomstvo ich životov.
Všetci by sa najradšej vrátili do Hailshamu, do rokov sladkej nevinnosti a nevedomosti. Je to tak aj v živote. Každé dieťa chce byť čím skôr dospelým, no neskôr nostalgicky spomína na časy dávno minulé. Chyby a nedorozumenia sa už nedajú odstrániť, no dá sa nad nimi popremýšľať a pochopiť, prečo sa stali. Presne toto robí aj Kathy.
Autorov spôsob písania je veľmi strohý a zdržanlivý. Každú jednu vetu má premyslenú, ani jedno slovo navyše. Tajomstvo Hailshamu, Kathy a ostatných dávkuje pomaly, volí slová tak, aby nám niečo našepkal, iné zatajil, čím nás udrží v nevedomosti veľmi dlho. Keď Ishiguro v texte konečne prezradil, čo je vo veci, prekvapilo ma to a odkrojilo kus z čitateľského nadšenia. Zrazu sa moje myšlienky začali uberať smerom do budúcnosti, neustále som myslela na to, ako by som reagovala ja, keby bol jeho príbeh skutočný. Mnoho vecí ostalo nevypovedaných, čo však vôbec neuberá na kvalite románu. Jediné, čo mi naozaj veľmi prekážalo, bolo správanie hlavných hrdinov. Akoby netúžili po odpovediach, akoby ich nelákal vonkajší svet, nepokúsili sa uniknúť osudu, na nič sa nepýtali, všetko riešili povrchne, skoro bez slov, nijaká emócia a ak áno, tak hneď vyprchala. Len postava Tommyho aspoň trochu sem- tam zavoňala človečinou.Keď som sa v ten deň dívala, ako tancuješ, videla som niečo iné. Videla som, ako rýchlo sa blíži nový svet. Áno, svet vedeckejší, pragmatickejší. Ktorý má viac liekov na staré choroby. Veľmi dobre. Ale zároveň drsný, krutý svet. A videla som dievčatko so zavretými očami, ako si pritíska k prsiam starý láskavý svet, svet, o ktorom vie, že nemôže pretrvať, drží ho a prosí, aby ju neopúšťal. To som videla. Nešlo vlastne o teba, o to, čo si robila. Viem to. Ale uvidela som ťa a zlomilo mi to srdce. A nikdy som na to nezabudla.
Je to dystopické sci-fi odohrávajúce sa v nedávnej minulosti, no mohla by sa v ňom skrývať predpoveď budúcnosti ľudstva. Ja však dúfam, že vtedy tu už nebudem, lebo si viem len s ťažkosťami predstaviť, ako by som dokázala v takomto svete žiť. Myšlienka celého románu je veľmi znepokojujúca a v konečnom dôsledku priam hrozná.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments