Dve ženy, dve časové obdobia, dva odlišné životy a predsa majú veľa spoločného. Vydavateľstvo Zelený kocúr prinieslo v roku 2016 na slovenský knižný trh svetový bestseller Siroty z vlaku v preklade Vladislava Gálisa. Príbeh taký silný, že vás chytí za srdce a budete si ho dlho pamätať.
Je to úbohé detstvo, keď človek vie, že ho nikto nemá rád a nikto sa oňho nepostará, keď stále len zvonku pozerá dnu na šťastie druhých.
Autorka sa nechala inšpirovať skutočnými udalosťami a rôznymi knihami o období, kedy tisíce opustených detí cestovali vlakmi z Východného pobrežia Ameriky v ústrety novým začiatkom. Týmito „vlakmi so sirotami“ bolo údajne prepravených v rokoch 1854 až 1929 dvestotisíc detí. Autorka mala možnosť sa osobne rozprávať so šiestimi „vlakármi“ (vo veku od deväťdesiat do sto rokov) a zároveň prečítala stovky spomienok z prvej ruky. Po rozsiahlom výskume uzrel svetlo knižného sveta príbeh maličkej írskej siroty Niamh a mladej rebelky Molly.
Niamh pricestovala so svojou rodinou z Írska za vidinou lepšieho života do New Yorku. Po veľkej rodinnej tragédii zostáva opustená a dostáva sa do vlaku so sirotami, ktorý ju má odviezť na adopciu. Tisíce sirôt sa v tomto období dostali do milujúcich rodín, no ďalšie tisíce boli využívané ako lacná pracovná sila. Niamh prejde rôznymi pestúnskymi rodinami, trpí hladom, zimou, náročnou prácou. Prichádza o všetko. O detstvo, radosť a napokon aj o meno. V období kedy sa začína jej rozprávanie o neľahkom osude, má už 91 rokov a volá sa Vivian.
Nikto ma tu neľutuje, že som stratila rodinu. Každý z nás má smutný príbeh, inak by sme tu neboli. Prevláda názor, že je najlepšie o minulosti nehovoriť, že najrýchlejšiu úľavu prinesie zabudnutie.
Molly je mladé sedemnásťročné dievča. V ranom veku prišla o otca a problémová matka sa o ňu nedokázala postarať. Molly strieda pestúnske rodiny jednu za druhou. Nikde dlho nepobudne. Vytvorila si okolo seba ochranný pancier, no za maskou rebelujúcej gotičky sa skrýva citlivá mladá žena s veľkým srdcom.
Molly už dávno zistila, že mnohé bolesti a sklamania, ktorých sa iní ľudia celý život obávajú, si ona už prežila. Zomrel jej otec. Mama sa zosypala. Ju posielajú sem a tam a stále ju odmietajú. A predsa dýcha, spáva a rastie. Každé ráno sa zobudí a oblečie sa. Takže keď povie, že je to v pohode, má na mysli, že dokáže prežiť takmer čokoľvek a vie o tom.
Za priestupok je nútená odpracovať päťdesiat hodín verejnoprospešných prác, aby neskončila v polepšovni. Dostane sa práve k Vivian, ktorá dokáže za jej masku preniknúť. Obe ženy majú veľa spoločného a postupne nachádzajú cestu jedna k druhej. Molly pomáha Vivian vypratávať podkrovie, kde sa skrývajú veci, ktoré pre ňu veľa znamenali a nadobúdala ich počas celého života.
Deväťdesiatjeden rokov je dlhý život – v tých škatuliach je kus dejín a človek nikdy nevie, čo objaví.
Keďže Molly je poloindiánka, máme možnosť prostredníctvom nej spoznať malú časť histórie kmeňa Penobskotov. Práve koncept prenášania kanoe týmto indiánskym kmeňom sa stal spojovacím vláknom a nosnou myšlienkou celého románu. Čo si so sebou zoberieš na plavbu životom a čoho sa vzdáš? Postava Molly sa nádherne premenila z kukly na motýľa. Vedela som, že to príde. Muselo. Mám z toho radosť. Veľmi som jej fandila.
Z literatúry poznáme mnoho postáv, ktoré boli sirotami a popasovali sa so životom výnimočným spôsobom. Autorka siahla po Anne zo Zeleného domu a Jane Eyrovej a urobila z nich obľúbené hrdinky Molly a Vivien. Ich životy sú si v mnohom veľmi podobné.
Priznám sa, že o tejto časti amerických dejín som doteraz netušila. Z Európy poznáme len vlaky plné detí utekajúcich pred hrôzami 2. svetovej vojny. Osudy amerických sirôt ma pri čítaní nesmierne dojímali. Každému jednému dieťaťu som želala láskyplný domov, no žiaľ, nie na každého sa usmialo šťastie. Osud Niamh bol veľmi smutný. Aj keď ju v úvode knihy spoznávame ako bohatú vdovu spokojnú s prežitým životom, jej rozprávanie nenechá nikoho chladným. Niekedy som musela prehĺtať slzy nad útrapami, ktoré prežila. Len jedno rozhodnutie, ktoré učinila v dospelosti, sa u mňa stretlo s veľkým nepochopením. Stratila časť mojich sympatií. Ako rozmýšľam, tak rozmýšľam, nedokážem ju celkom pochopiť. Neprezradím, o čo ide, aby som novým čitateľom nevyzradila jednu z podstatných vecí. Kto si tento dramatický román prečíta, bude vedieť o čom píšem.
Myslím, že problémy osirelých, či opustených detí sú vysoko aktuálne aj dnes. Ani v súčasnosti systém starostlivosti nefunguje na sto percent a len s údivom otvárame oči, čo všetko sa aj v dnešnej modernej dobe dokáže stať.Vivian dala Molliným verejnoprospešným prácam hlbší zmysel. Molly by sa jej rada odvďačila. Vie, že nikto iný príbeh starej dámy nepočul. nikto neprizná dôležitosť veciam, ktoré si Vivian cení, tie by boli drahé len niekomu, komu je drahá ona sama. Molly však na nej záleží. A medzery v jej príbehu začala vnímať ako záhady, ktoré by mohla pomôcť vyriešiť.
Siroty z vlaku je veľmi dojímavý román, kde sa prelína minulosť s prítomnosťou krásnym spôsobom. Osamelosť, ktorá sprevádza hlavné postavy je ťažká, ale obe hlavné protagonistky si stále v sebe nesú nádej, že budú niekam patriť, niekam, kde na nich čaká naozajstný domov. Chcete, aby sa konečne usmievali, aby už bolo dobre, a tak vás kniha núti čítať ďalej a ďalej, stránku za stránkou. Čas zahojí všetky rany a viera v lepší zajtrajšok poháňa človeka vpred. Keď stratíme ľudí, na ktorých nám záležalo, navždy zostanú s nami v spomienkach. Sú tu. Sú to duchovia našej minulosti, nech bola akákoľvek.
A potom sa Vivian ozve, tak ticho, že Molly sa musí nakloniť dopredu, aby jej porozumela: „Áno, verím v duchov.“
„Veríte, že sú… prítomní v našom živote?“
Vivian uprie orieškovohnedé oči na Molly a prikývne. „Sú to tí, ktorí nás mátajú,“ povie. „Tí, ktorí nás opustili.“
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments