Kokkjo no minami, taijó no niši.
Nie, nenadávam nikomu z vás, čitateľa si treba vážiť (najmä tých štyridsiatich dvoch, čo tu chodia pravidelne), akurát si neodpustím originálny názov knižky. Hoci ako nadávka to nie je zlé…ty kokkjo! No dobre, najprv si pretriedime čitateľov.
Takže šuflíček RADŠEJ NIE patrí nasledujúcim kategóriám:
A) Deti a mládež
Ja viem, že v Brave alebo Kamošovi nájdete okrem plagátu Robča Pattinsona aj kadečo iné a nejaká smiešna slovná erotika vás nerozhádže, ale zas som matka a čosi z výchovných manierov sa na mňa nalepilo, takže vy si ešte počkajte a to, že raz spadnete do kategóie RADŠEJ ÁNO, je i tak vysoko pravdepodobné (miera rozvodovosti a percentuálne zastúpenie mužov stredného veku v populácii mi dáva za pravdu).
B) Vydaté, prípadne už rozvedené ženy do cca 2 rokov od zistenia faktu, že manžel si to rozdal s kolegyňou / susedou / poštárkou / servírkou / letuškou / sestričkou / bývalou frajerkou / najlepšou kamoškou *nehodiace sa preškrtnite
Raz darmo, ešte stále máte chuť štrikovacou ihlicou rozprášiť zvyšky woodoo bábiky predstavujúcej dotyčnú kravu, ktorá za všetko môže a tento text vám na pokoji asi nepridá.
C) Šťastne ženatí mladomanželia
Nebudeme vám dávať návod na použitie, chlapci, že?
Gramotný zvyšok ľudstva sa automaticky zaradí do radu v knižnici (dobrý vtip, čo?) a požičia si útly román, hoc v češtine, no fakt sa to dobre číta. Tí, čo už Murakamiho poznajú, vedia, že nepôjde o žiadne japonské básničky, ktorým nerozumie ani pánboh, ale celkom čítavý text.
V skratke je to takto: Hadžime je muž (u Japoncov to z tých mien nezistíte). V podstate mu nič nechýba, akurát v detstve súrodenec (no, bóže, nemal sa s kým mlátiť o angličák a šálku saké). V škole nemá problémy, v robote nemá problémy, s peniazmi nemá problémy, so ženami nemá problémy, s deťmi nemá problémy (ten chlap mi lezie na nervy).
Svoju prvú lásku stretne v škole. Fešanda síce trochu kríva, ale inak je to skvelá kočka, tooooľko si toho narozprávajú (neuškŕňať sa, v tom veku ešte nemyslia na sex). Keďže Hadži celý čas trvá na tom, že je hajzel a nemehlo, keď sa dievčina odsťahuje, celá platonická lavstory končí.
Druhá láska je už ozajstná s kompletnými službami. To dievča opäť nie je bohvieaká kráska, nemá extra iskru, ale je spoľahlivá a časom aj povoľná (však by sa už patrilo). Takže občas konverzujú, občas poležia v posteli, ale inak je to taký stabilný študentský vzťah, akých je kopec. Hadži si však povie, že ani frajerkina sesternica nie je na zahodenie, dokonca je staršia a skúsenejšia, má cici i rici, a tak hádajte, čo urobí? Ide s ňou do múzea na výstavu impresionistov 19. storočia (kto mi verí, nech zdvihne ruku). Celý čas čitateľovi tvrdí, že je egoista, že jeho priateľka je fakt strašne dobré dievča a že má strašné výčitky svedomia, keď ju klame kade-tade po „múzeách“. Nuž, spravodlivosť nenechá na seba dlho čakať a nechá milú solídnu a slušnú dievčinu, čo mu odovzdala svoj vienok zelený, aby sa zrútila do konca svojho života. Sesternica sa nezrúti, ale koleso dejín ju o pár rokov pošle do náručia zákernej choroby, aby ste si aspoň na chvíľu mohli povedať, že tak jej treba, potvore. Milý Hadžim je potrestaný tiež, pretože do svojej tridsiatky musí pracovať na pracovisku, ktoré ho absolútne nebaví, totiž v nejakom vydavateľstve.
Počkať, to ešte nie je koniec.
Do tretice si nájde manželku. Opäť obyčajná deva, ktorá nie je miss Tokia, ale je spoľahlivá, starostlivá, poriadna a milá, presne taká, za akou sa japonskí muži idú potrhať. Dokonca i svokor je sympaťák, požičia zaťkovi yeníky, aby si mohol otvoriť bar, čo ho strašne baví. A hádajte, ako to skončí? Bar je ohromne úspešný, však lebo v ňom robia džezové večery (nezabudnite, sú to Japonci), peniažky sa sypú, ženuška rodí ako na povel, detičky sú krásne ako anjeliky… A capko? Namiesto toho, aby sa tešil, že neskončil pod mostom, hundre si popod nos, že nikdy nebol ako ostatní, že je taký vydedenec spoločnosti, lebo nechodí za prostitútkami a nepodpláca úradníkov, ako mu radil dobrý svokor. U Japoncov je totiž absolútne neprípustné, aby manžel opustil manželku, ale keď je tá unavená zo starostlivosti o domácnosť, tak sa mužíček pokojne môže vybiť aj za peniažky, keď si ich už ťažko zarobil. Lenže Hadžimko nie, on je iný. On si začne snívať o tom, aké by to bolo, keby sa vrátila jeho prvá láska. A hádajte, čo sa stane? Jasné, že sa vráti.
Ďalej vám už nič nepoviem, lebo to by ste už nečítali a fakt by to bola škoda…
Tak, a teraz to vyzerá, že ide o nejaký klon Táni Keleovej-Vasilkovej… preboha, len to nie. Robím si srandu, ale to len preto, že román sa mňa osobne dotkol trochu viac, ako som čakala a vtedy sa utiekam k sarkazmu. Pravdou je (takto to hovorieva aj Hanna Montana), že ja spadám do kategórie žien, ktorá bola ešte pred pár mesiacmi v bode B. Ono je ten Haruki Murakami tak trochu aj chlap a celkom sa mi chce veriť, že vie, o čom hovorí. Takéto muchy totiž prichádzajú na mužov cca okolo štyridsiatky a tak sa dívajú za utekajúcim vlakom si vraviac, že hádam ich už v živote nečaká žiadne vzrúšo. Potom príde nejaká čerstvá, múdra a vzrušujúca ženská a … ja som konečne pochopila, čo sa tým našim zrelým mužom deje v hlave.
A viete, že im to vzrúšo niekedy celkom závidím?
PS: Skúste si tipnúť, či príbeh končí:
a) happyendom,
b) handicapom,
c) heavy metalom,
d) Hevierom,
e) Harry Potterom.
Ono to totiž závisí aj od toho, na mieste koho ste… pekné čítanie, priatelia 🙂
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments