„Prvá dáma súčasnej ruskej literatúry“ – tak označil Ľudmilu Ulickú Frankfurter Allgemeine Zeitung. Kto si s ňou ešte nepodal ruku prostredníctvom jej diel (Sonička, Veselý pohreb, Médea a jej deti, Daniel Stein – prekladateľ, Zelený stan), mal by tak urobiť. V prípade Jakubovho rebríka ani jeden literárny pôžitkár neobanuje. Román opisuje viac ako storočie ruských dejín a hľadá odpovede na dávne otázky filozofie či literatúry: ako našu osobnosť formuje vonkajší svet, čo si nesieme zakódované v DNA a do akej miery je človek slobodná bytosť.
Ľudmila Ulická vyštudovala biochémiu a genetiku a pracovala vo svojom odbore, až kým ju neprichytili pri kopírovaní samizdatovej literatúry (netají, že bola a je veľkou kritičkou ruskej politiky). Vedecké kruhy musela opustiť a začala pôsobiť ako dramaturgička v Židovskom divadle v Moskve. Prechod k literatúre bol podľa nej plynulý, už počas práce vo výskume sa považovala za evolucionistku, skúmala pôvod človeka, zaoberala sa myšlienkami Kto je vlastne človek? Kým je? Tieto myšlienky sa odrážajú aj v jej dielach. Jakubov rebrík vyšiel vo vydavateľstve Slovart vo vynikajúcom preklade Jána Štrassera.
Listy boli starostlivo uložené podľa rokov, všetky v obálkach so známkami, s dátumami, s adresami napísanými takým písmom, akým už nebudú písať nijakí ľudia na svete. Čítala týždeň, takmer bez prestávky. Plakala, smiala sa, všetkému nerozumela. Nadchýnala sa. V tom balíčku našla aj niekoľko zápisníkov, čo si Jakub začal písať ešte ako mládenec. Dejiny veľkej lásky, dejiny hľadania zmyslu, tvorivý vzťah k životu a neuveriteľná vášeň spoznať, pochopiť zježený, šialený svet. Mnohé rodinné tajomstvá sa odhalili, no vynorilo sa aj niekoľko otázok, na ktoré neboli odpovede.
Autorka obsiahla všetko, čo sa v Rusku odohralo za viac ako sto rokov: buržoáziu, pogrom, znárodňovanie, proletariát, dve svetové vojny, vyhnanstvo, emigrácie, otázky židovskej kultúry ale aj drogy. Román je plný zmienok o svetových historických literárnych činiteľoch, dielach a divadelných hrách. Priznám sa, že nie vždy som vedela o kom alebo o čom je reč, nakoľko mám ešte dosť literárnych medzier, čo ma pri čítaní dosť mrzelo. No ani na chvíľu som sa nenudila. Najviac som si užívala pasáže, ktoré opisovali divadelnú tvorbu hlavnej hrdinky. Celá kniha bola pre mňa jedno veľké nádherné divadelné predstavenie!
Paralelne sa tu striedajú dva príbehy v dvoch rôznych časoch. Jednou je veľmi zaujímavý život divadelnej výtvarníčky, scénografky Nory a druhou život Noriných starých rodičov Jakuba a Marusie Oseckých. Nora prežila s Marusiou krásne detstvo plné literatúry, hudby a debát o umení. Dedka Jakuba stretla iba jeden jediný raz, keď prechádzal z jedného vyhnanstva do druhého. O starom otcovi sa v rodine mlčalo. V úvode románu Marusia umiera a Nore po nej zostane len truhlica plná listov, ktoré si Jakub s Marusiou posielali dlhé štvrťstoročie. Nora listy otvorí až po niekoľkých rokoch, no mi ich v príbehu čítame od začiatku. V listoch sú opísané dejiny Ruska v tých najťažších časoch. Mladučké manželstvo starých rodičov rozdelila otrasná moc vtedajších politikov. Väčšinu života strávil Jakub vo vyhnanstve na rôznych miestach. Aj napriek nepriazni osudu sa však nikdy nevzdáva, neupadá do smútku, ani depresie, vždy vo všetkom zlom hľadá to najlepšie. Nádherný človek, krásna postava. Vyznáva svoju lásku, opisuje útrapy tak, aby aj svoju ženu Marusiu nielenže nezarmucoval, ale aby ju povzbudil, podporuje ju v zamestnaní, v čítaní, v písaní, vo všetkom… Doba bola taká krutá! Stačilo, že som len čítala jeho listy a bolo mi ťažko. Rozum nechce pobrať to, čoho boli a sú ľudia kvôli moci a politike schopní urobiť iným ľuďom.
No pocit hrôzy vyvoláva aj to, že v dvadsiatom storočí sa v osvietenskom impériu môže vykonať trest smrti obesením ako v stredoveku. To je na tom najstrašnejšie! Bezpochyby. (úryvok z Jakubovho denníka)
Jakub popri Marusii v podstate vzdelával aj mňa, otváral dvere, ktoré by som inak nikdy neotvorila. Marusia bola tanečnica, divadelníčka, lenže osud to zariadil inak a s kariérou sa musela rozlúčiť. Veľmi tým trpela. Aj ich názory na politiku a literatúru sa v mnohom líšili. Všetko sa čitateľ dozvie v listoch.
Nora až po dlhých rokoch napokon zistí kto bol jej starý otec, prečo sa všetko stalo tak, ako sa stalo, aký vlastne bol a s čím žil jej otec Genrich, syn Jakuba a Marusie. Prečo tak dlho váhala s otvorením listov? Bála sa dozvedieť všetky tie strašné veci o Jakubovi, ktorý si vo vyhnanstvách odsedel najmenej tridsať rokov, o Marusii, ktorá stále niečo tajila, o vášňach a obavách, ktoré ich zožierali, aj o podlostiach, ktoré mal na svedomí strach.
Nora je rebelka, nezväzujú ju žiadne pravidlá, je sama sebe paňou. Všetkých však ohromuje hĺbka jej kultúrnosti. Meno jej dala stará mama, podľa Ibsenovej Nory. Chcela byť matkou? Stala sa ňou? Chcela sa vydať? Vydala sa za spolužiaka a ani jeden deň spolu nežili ako manželia. Príležitostne sa sem tam zišli kvôli sexu. Jej muž Viťa bol autista (podľa nej) a zároveň génius. Vďaka nemu môžeme nakuknúť do mysle matematika a informatika. Tiež veľmi zaujímavá literárna postava. Lenže aj keď mala Nora mnoho milencov a manžela, jej srdce patrilo inému. Mužom jej života sa stal gruzínsky divadelný režisér Tengiz. Ach, Nora, Nora! Ale srdcu nerozkážeš. Platí to vždy a všade. Sama sa zamýšľala nad tým, čo si v sebe nesieme zakódované, aké dedičstvo po rodičoch a predkoch. Stará mama, mama i Nora mali toho toľko spoločného. Najmä nie veľmi šťastné partnerské vzťahy. Tengiz prichádzal a odchádzal, Nora sa však nevedela a nechcela vymaniť z područia svojej vášne a lásky k nemu. Nora to nikdy nemala ľahké, život si pre ňu všeličo pripravil. Jej postava je skvelá.
Tieň lásky je silnejší než samotná láska. A čistejší. Tieň nemá pocit vlastníctva.
Ako som už v spomínala, Nora sa stala matkou, narodil sa jej syn Jurik. Veľmi sa mi páčilo, ako ho Nora vychovávala. Jurik bol malý mudrlant, veľmi svojský. Jeho detské výroky boli úsmevné a zároveň krásne.
Osemročný chlapec s lyžicou pred ústami povedal: „Mama, život je štrbina medzi telom a dušou.“ Alebo skôr ako vypľul z úst zubnú pastu, oznámil: „Nora! Ja viem! Život je priestor medzi peklom a rajom.“
Keď sa Nore narodil syn, pochopila, že celá ženská línia, ku ktorej patrí, trpí akýmsi defektom: dcéry protestujú proti vzorcom správania, ktoré im vštepujú matky. Bola šťastná, že má syna a rozhodla sa zastaviť túto rodinnú líniu ženskej nevraživosti. Spolu s Jurikom sa dostaneme až do Ameriky, do sveta hudby ale aj drogovej závislosti. Hudba sa tiahne celým románom cez pokolenia, prenáša sa z generácie na generáciu.
Kde mlčí slovo, hovorí zvuk. Hudba, bezmocná v prenose aktu vôle, môže hlboko a intenzívne odhaliť vnútorný stav človeka, sprostredkovať čistú emóciu.
Ľudmila Ulická priznáva, že román je sčasti inšpirovaný jej rodinou. Ona je Nora. Aj Ľudmila sa dostala ku korešpondencii starého otca, aj ona rozlúskla rodinné tajomstvá prostredníctvom listov a preštudovaním spisov v archívoch KGB. Začala viac chápať rodinu a zároveň aj krajinu, v ktorej vyrástla. Jej dedo sa ukázal ako mimoriadne talentovaný, hrdinský a inteligentný muž. Žiaľ, videla ho len raz v živote, keď mala dvanásť rokov. Ako Nora.
Jakubov rebrík už v názve nesie symboliku. Prečítala som si biblický príbeh Jakuba, syna Izáka, ktorý vo sne videl vysoký rebrík, siahajúci až k nebesiam, po ktorom chodili anjeli. Na jeho konci stál Boh a povedal mu, že zem na ktorej stojí, dá jemu a jeho potomkom. Tu je tou zasľúbenou zemou Rusko, lenže aj potomstvo Jakuba Oseckého si musí istý čas počkať, kým krajina, v ktorej žije, umožní ľuďom slobodnejšie dýchať. Rebrík je symbolom rastu a duchovného rozvoja človeka. V románe naozaj postavy rastú do múdrosti, rozvíjajú sa, vzdelávajú, žijú ako vedia, no nikdy nezabúdajú na umenie, kultúru a dedičstvo predkov.Román je obrovskou mozaikou, rodinnou ságou so skvelými postavami a zaujímavým dejom. Dovolím si napísať, že je majstrovským dielom. Toľko informácií! Obdivujem autorku a hlboko sa skláňam pred jej vedomosťami a rozhľadom a v neposlednom rade pred jej obdivuhodnou pisateľskou zručnosťou. Nie je to oddychový román. Je náročnejší na čítanie, no stojí za to prečítať si ho!
Vždy to tak býva – žiješ, hľadíš, čítaš, stokrát prebehneš jedno miesto a zrazu akoby ti z očí spadol závoj, na najpošliapanejšom a najbezvýznamnejšom mieste nájdeš to, čo si hľadal celé roky.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments