Sedíme na káve vonku pred Euroveou. A naraz padla takáto otázka takpovediac ‚do placu‘:
„Chcel som ťa požiadať, keďže sa na veci pozeráš trochu inak ako Danko, o nejaký vývod. Čo ti priniesla celá atmosféra ‚pred‘ a ‚po‘ Gay Pride? Zúčastňoval si sa na diskusiách v súvislosti s vašou gay problematikou, tak ako si to všetko vnímal?“
Že je ten Robo provokatér? Však?
„Márnosť, čože to odo mňa chce?“ Pýtam sa vnútorne seba samého. „Preboha aký vývod?“
Robo vlastne veľmi rýchlo pochopil, že ak chce, aby som niečo napísal, musí mi dať konkrétnu úlohu, inak by sa len tak ‚mirnix-dirnix‘ článku len ťažko dočkal. Teda presnejšie inak by ste sa vy všetci článku len ťažko dočkali.
Práve sa pred mojim vnútorným zrakom zhmotnila predstava, ako všetci sedíte nad počítačmi a netrpezlivo klikáte na Sieťovku: „Kedyže ten Macko niečo ďalšie napíše, kedyže sa konečne znovu dočkáme?“ Predstava úplne nereálna, ale aspoň srandovná, teda aspoň pre mňa…
Prečo bola Robova otázka mierená skôr na mňa, ako na Danka? Nuž preto, lebo som emotívny iracionál s prebujnenou fantáziou, situácie a udalosti preciťujem a vnímam často krát bez logického podkladu, ale so silným emočným zapojením. A práve to zapojenie ma núti nezahodiť rukou, ako nad márnym a zbytočným diskutovať aj s tými, s ktorými to zvyčajne ani nie je možné a následne im aj dobre vynadať. Čítať mnohé tie hlúpe a absolútne neempatické diskusie na druhej strane je však v rovnováhe s mnohými pozitívnymi a vnímavými reakciami. Ani si neviem predstaviť, ako by som to celé predýchal, nebyť aj tých.
Deti, viete čo ma ako ostrieľaného diskutéra, ešte aj po tých niekoľkých rokoch dráždi a dožiera? Ani nie skutočnosť, že tie reakcie sú často nevyberavé a urážlivé, veď na hlúposť sa dá celkom dobre privyknúť. Na jedno si však zvyknúť neviem a síce, keď negatívne naladení diskutéri začnú rozvíjať svoje nekompetentné, či presnejšie nekompletné teórie o nás gayoch, ako keby sme boli nejaké zvieratká v Zoo. A paradoxne veľmi často prichádzajú takéto reakcie a hodnotenia od ľudí, od ktorých by sme mali očakávať citlivosť, vnímavosť, lásku a pochopenie. Aspoň tak nejako si predstavujem, keď zareaguje veriaci, a to ešte nehovorím o kňazovi…
Teórie, snažiace sa vzbudiť dojem erudovanosti o neprirodzenosti homosexuality a neustále premieľanie a prežúvanie ne rovnocennosti homosexuálnych partnerstiev v porovnaní s Bohom posvätenými heterosexuálnymi manželstvami. Pseudo-tézy na jednej strane pripúšťajúce, že proti gayom ako takým vlastne nič nemajú, keďže vlastne nie sme diskriminovaní o nič viac ako iní, len na strane druhej, keby sme sa toľko nepretŕčali na verejnosti, keby sme na seba stále neupozorňovali, keby…
Naša láska predsa nemôže byť rovnocenná láske v posvätnej rodine, veď my vlastne ani ozajstnú lásku cítiť nemôžeme, tú môžu cítiť len milujúci manželia a kŕdľom detí.
A ja sa stále pýtam. Načo? Načo je potrebné neustále nám vyhadzovať na oči našu neprirodzenosť? K čomu je to dobré? Stále dookola to isté…
Viacerých som sa pýtal s koľkými gaymi sa poznajú. S koľkými sa priatelia? Stretávajú sa osobne s niektorými? Pýtajú sa ich osobne, čo vlastne gayovia a lesbičky chcú, čo si myslia, čo cítia? Alebo napríklad tí, ktorí si neváhali zobrať transparenty za ochranu tradičnej rodiny a s nimi išli do ulíc…prehovorili vôbec niekedy vo svojom živote jednu jedinú súvislú vetu s homosexuálom? A do nich, na rozdiel od nás kamene nelietali. Prečo? Má to snáď byť akýmsi potvrdením, že oni sú tí správni?
Odpoveď na moje otázky väčšinou neprišli, prípadne boli nejasné. Zato však úvahy o tom, akí sme labilní, ako sme sa s našou homosexualitou ‚priľahko‘ zmierili a ako sme podľahli vlastnej slabosti, prezentované bez akejkoľvek znalosti životných príbehov homosexuálov, myšlienky podávané s blahosklonnou aroganciou tými, ktorí sú vlastne šťastní, že ich sa to netýka, toto všetko je pre mňa, priznám sa, veľmi silným impulzom k pohŕdaniu. Je veľmi ťažké ovládnuť sa a nedať ho najavo. A zďaleka nie vždy sa mi to podarí. Zomlieť najprv gayov v mlyne morálky pomiešanej so svedomím a potom hovoriť o láske, pochopení a pribehnúť s ratolesťou pomoci blížnemu. Mnohí tváriac sa ako liberáli, ktorí keď začnú tvrdiť, že homosexualita nie je hriešna a že homosexuáli si zaslúžia úctu, len nedaj svete ako homosexuál žiť, veľmi často prezentujú seba samých ako nepochopených a nás ako bezcitných, keď ich s takýmto ‚pochopením‘ posielame do večných lovíšť. Čím ďalej tým častejšie sa objavujú prirovnania našich snách k homosexuálnemu teroru tých morálnych, ktorí nechcú nič iné, len žiť v súlade s Bohom a so svojim svedomím…
„Budem sa za teba modliť!“ Koľkokrát už som si na záver takejto košatej reakcie veriaceho prečítal práve toto. Nuž viete si predstaviť, kam by som takého milujúceho blížneho najradšej poslal…
Naozaj sa neviem zbaviť dojmu, že takéto chovanie je bezcitné. Akokoľvek sa chce tváriť ako chápavé a milujúce. Ďaleko od pokory a akéhosi plynutia životom vo viere v lásku a milosrdnosť. A keďže ani logické argumenty nedokážu mnohých nijako presvedčiť, pričom nepriamo, ale aj priamo adresovaná otázka, prečo sa tak neľudsky chovajú, keď na nás majú ‚len‘ to jedno, že obcujeme s osobou rovnakého pohlavia a nemôžeme s ňou splodiť deti, ostáva nezodpovedaná, alebo je zodpovedaná pre nás neuspokojivo, je namieste aspoň v diskusii vykašlať sa na tých, ktorí jednoducho nemajú na to, aby nás prijali takých, akými sme.
Ešte, že je medzi nami veľa tých, a to medzi veriacimi aj mimo nich, ktorí sú schopní chápať, rešpektovať a skutočne milovať blížneho svojho ako seba samého. A to je dôkladným vyvážením pre tých, ktorí o láske nanajvýš len trepú…
Dúhový Pride je za nami. Samotný prežitok bol pre mňa dosť euforický, ale eufória pomaly opadá a prichádza realita. A tá nie je najružovejšia. Ja mám žiaľbohu pocit, že bariéra medzi priaznivcami a odporcami sa prehlbuje. Priaznivci prejavujú svoju priazeň razantnejšie a rovnako razantnejšie sa domáhajú pozornosti aj tí, ktorí nám neholdujú.
Medzičasom prebehli voľby. Mohli by sme sa tešiť z víťazstva pravice, tešiť by nás mohla aj skutočnosť, že prvýkrát v histórii bude s najväčšou pravdepodobnosťou vo vládnucej časti politického spektra figurovať aj politická strana, ktorá má v programe schválenie zákona o registrovanom partnerstve. Sú to nesporné pozitíva. Je to výsledok snahy gayov a lesbičiek o prijatie väčšinou aj vplyv európskych štruktúr, do ktorých patríme.
Ako som však už uviedol vyššie, tak ako rastie snaha o presadenie práv gayov a lesbičiek na slobodný život bez diskriminácie, rovnako sa zintenzívňujú snahy tých, ktorí sa jednoducho rozhodli, že nám túto možnosť nedajú. A bohužiaľ vo výsledku gayovia stále ťahajú za kratší koniec. A keď sa tak pozerám na zloženie nášho parlamentu po voľbách, tak jediná vec na ktorej sa KDH dohodne s opozičnou ľavicou je viac než zrejmá.
Čo už… Tak ako sme si nevybrali homosexuálny spôsob života a je len a len v našich rukách, aby sme dokázali akceptovať seba, svoj život a boli na seba hrdí, nevybrali sme si ani krajinu, v ktorej sme sa narodili a je opäť len na nás, aby sme dokázali akceptovať a chápať aj tých, ktorí majú iný postoj. Nehnevám sa na nich, len ma mrzí, že práve na tom našom Slovensku ešte stále dominuje konzervatívnosť a snaha o stále istoty, pred rozletom a chápaním vecí v širších súvislostiach.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments