Katarína Tholtová prichádza na knižný trh so svojím tretím románom. Po úspechu próz Nočné motýle (2010) a Papierové bábiky (2013) jej vo vydavateľstve Marenčin PT práve vyšiel román S hlavou v mračnách.
Keď niekto neustále sníva, hovorí sa o ňom, že chodí s hlavou v oblakoch. Ale čo znamená chodiť s hlavou v mračnách? To sa dozviete, keď si prečítate túto nie veľmi rozsiahlu knihu. Lucia v tom má jasno. Pre ňu stav, kedy je hlava v mračnách a nohy na zemi, znamená, že má pocit, akoby nikdy celkom nepatrila do reálneho sveta, akoby sa naň pozerala z priveľkej diaľky, vidí všetky potenciálne hrôzy, ktoré by sa v ňom mohli odohrať.
Potom čosi, čo by sa dalo nazvať slovom ja, odíde. Cez deň. Keď autopilot vo mne prevezme velenie. Vedie ma, kam treba, a asi je to nevyhnutné. Ale to ja sa ešte predsa len niekedy vracia.
Od strednej školy trpí depresiami, ku ktorým sa pridružili rôzne druhy úzkostí a fóbií. Kto to nikdy nezažil, nepochopí… Vysvetľovať niekomu, čo je depresia alebo úzkosť, je, akoby chcel človek po slovensky vysvetliť Angličanovi teóriu relativity. Autorka vyštudovala psychológiu a bravúrne sa zhostila svojej témy. Vie, o čom píše. Choroby obalila do príbehu a priblížila ich čitateľovi prostredníctvom hlavnej hrdinky.
Boli noci alebo dni. Nič medzitým. Tma alebo svetlo. Tisíc ľudí, rozhovorov, blikajúcich svetielok, hudby, spoločnosti, čašníčok motivovaných sprepitným, ktoré aj tak asi nedostanú, najmä ak sa dá platiť kartou, hlasov, pozornosti. Nič medzitým. Jedno alebo druhé. Tma alebo svetlo. Kým som vládala, vyberala som si svetlo. Držala som sa ho zubami-nechtami.
Lucia sa po odchode matky presťahuje k príbuzným. Nie je trikrát nadšená. S ujom a tetou si nemá veľmi čo povedať a vo svetlých chvíľach vychádza len s bratrancom Lukášom. Každý z rodiny má svoje problémy a na potreby druhých akoby nezostával čas. Žijú vo svojich bublinách, nedokážu sa jeden druhého dotknúť, obchádzajú sa, aby bubliny náhodou nepraskli.
Lucia bojuje so svojimi démonmi sama. Raz je hore a raz dolu. Na pomoc si volá lieky a alkohol. To veľmi nejde dohromady. Na psychickej pohode jej nepridáva ani komplikovaný vzťah so ženatým mužom. Je krásna, muži sa za ňou otáčajú, no ona aj tak vhupne do poriadnej kaše s chlapom, ktorý nestojí ani za fajku močky.
Bolo mi Lucie tak ľúto. Potriasla by som všetkými postavami v knihe za ich nevšímavosť. Lucia je síce majsterka pretvárky, ale aby si nik z blízkeho okolia nedal dohromady dve a dve?! Veď pije ako dúha, mnohokrát len čaká, kedy bude večer, aby mohla ísť spať a potom v noci čakať, kedy svitne ráno, nedokáže sa zamestnať, živí sa len gumenými cukríkmi, pretože tie jediné jej pripadajú natoľko umelé, že by v nich nijaké červíky a baktérie, ktorých sa bojí ako čert kríža, neprežili, čo sa o iných potravinách nedá podľa nej povedať.Katarína Tholtová naozaj podrobne prepracovala postavu Lucie. Sledujeme premeny, ktoré sa s ňou dejú, ako postupne spriesvitnieva a stráca sa. Najprv som sa na ňu hnevala, že čo to robí a prečo, no keď sa v druhej časti knihy stala rozprávačkou, naplno som si uvedomila jej hroznú chorobu.
Lebo keď treba niečo urobiť, zvládnuť, či dokončiť, človek sa na pár minút zahľadí na stenu a všetok čas je zrazu preč.
Ostatné postavy boli iba akoby doplnkom deja, ich príbeh bol len zhruba načrtnutý a nerozvinutý. Lenže bez nich by nebolo možné demonštrovať práve tú nevšímavosť okolia, tú zahľadenosť do seba a do vlastných starostí. To bol podľa mňa hlavný zámer autorky. Domnievam sa, že sa snaží vyburcovať verejnosť, aby si viac všímala okolie a nestrkala hlavu do piesku pred démonom zvaným depresia.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments