Dragomán

György Dragomán: Biely kráľ

György Dragomán patrí medzi najprekladanejších maďarských autorov. Narodil sa v Rumunsku, no ako pätnásťročný s rodičmi opustil kvôli režimu domovinu. Začali žiť v Maďarsku. Pred odchodom z vlasti sa snažil zapamätať si čo najviac, všetky pachy, chute a obrazy z rodného Rumunska, v ktorom sa žilo naozaj veľmi ťažko. Keďže bol veľmi dobrý pozorovateľ, svoje spomienky zúročil v dielach Hranica a Biely kráľ. Vyrastať v Rumunsku, kde tvrdou rukou vládol Ceaușescu, nebolo vôbec jednoduché, po prečítaní Dragománových diel si myslím, že príšerné. Vydavateľstvo Zelený kocúr prináša druhé vydanie románu Biely kráľ vo výbornom preklade Gabriely Magovej. Román zožal veľký úspech a bol preložený do vyše tridsiatich jazykov. V roku 2016 podľa neho nakrútili britsko-americký film.

Dragomán sa ukázal ako znalec detskej duše a celý príbeh vyrozprával prostredníctvom dospievajúceho dvanásťročného chlapca Džátu. Používa siahodlhé súvetia, jeho rozprávač rozpráva presne tak, ako zvyknú rozprávať deti, keď chcú na vás vychrliť veľa informácií naraz. Výborná voľba spôsobu písania! V osemnástich kapitolách sa pred nami vyskladá nie veľmi veselý príbeh dospievania. Použijem detský spôsob písania a opíšem vám svoje dojmy z knihy. 😉

Džátá je chlapec, ktorému odvlečú otca na nútené práce, zostáva s matkou sám, dokonca sa im chrbtom obrátili aj starí rodičia z otcovej strany, lebo im otec urobil hanbu, starý otec – bývalý súdruh tajomník sa predsa nemôže zmieriť s tým, že mu syna odvliekli ako zločinca, a tak Džátá a mama prežívajú ako vedia, nemá im kto pomôcť, lebo aj susedia sa boja pomáhať nepriateľom režimu, chlapec sa snaží zastať rolu otca v rodine, dojímavo natrhá na výročie svadby mame tulipány, ako by to bol urobil otec, vzdá sa svojich hračiek a pokladov, keď treba peniaze a dovolí ich mame predať, je veľmi statočný, nevzdáva sa myšlienky, že sa otec jedného dňa vráti, veď mu predsa sľúbil, že ho vezme k moru.

…, a keď sme došli ku kabinetu, už som sa skoro netriasol, v ústach som mal ešte vždy veľmi sucho, ale už som vedel prehĺtať, lenže potom, keď odomkol dvere a kývol, aby som vošiel, zasa som sa zľakol, lebo som vedel, že takto zvyčajne začína s bitkou, tak že človeku zozadu zavalí päsťou do obličiek,……

Ani v škole to nemá jednoduché, nielen on, všetky deti žijú každý deň v strachu, koľko bitky a ponižovania sa im ujde, lebo učiteľ môže všetko, môže ich vyfackať, či dobiť päsťou, ako sa komu zachce, krv tečie, tuším, každý deň, a nielen v škole, ale aj na ihriskách, na deťoch akoby sa podpísala krutosť režimu, sú surové, hrajú nebezpečné hry, no keď chceš zapadnúť, musíš hrať tak ako ostatní, Džátá je však menej agresívny, myslí neustále na mamu a otca, túžobne si želá, aby sa otec vrátil, aby mama už neplakala a neponižovala sa ako vtedy, keď zašla za veľvyslancom, ako spomienku si odniesol bieleho kráľa zo slonoviny a krv na maminej tvári. Hlavný hrdina všetko komentuje a vníma detskými očami, nie je malý dospelý, zachováva si detskosť, vymýšľa a rebeluje ako ostatné deti, no postupne dospieva, veci dávajú väčší zmysel, aj napriek beznádejnej situácii sa ani na okamih nevzdáva myšlienky na otcov návrat, opisuje nám absurdnosti každodenného života v krajine ovládnutej prísnou diktatúrou.

Mama sa zvyčajne so mnou radila, často mi vravela, čo sa prečo deje, vysvetľovala mi rôzne veci, a vtedy mi väčšinou aj odpovedala na otázky, alebo ak nie, tak som vedel, že je to preto, lebo si myslí, že bude lepšie, ak sa o tom nebudeme rozprávať, lebo čo neviem, to ani náhodou nemôžem šíriť ďalej, a v tom som jej dal za pravdu, lebo som vedel, že vážne sú veci, o ktorých je nebezpečné aj rozprávať, napríklad čo sa presne stalo počas občianskej vojny alebo kto vie zohnať mäso či kávu a za koľko, alebo koho možno koľkými peniazmi podplatiť, alebo prečo sú generálny tajomník strany a hlavný veliteľ ozbrojených síl vlastizradcovia a hovädá, alebo koho z našich známych zobrali, alebo u koho bola a prečo domová prehliadka.

Autor bez okrás vykresľuje osemdesiate roky, nedostatok potravín v obchodoch, bitky a ľudí meniacich sa na obludy. Deti boli nútené klamať a podvádzať už od útleho veku. Boli viac bité ako chleba sýte. Ľudia sa báli slobodne dýchať, každý hral divadlo, ako najlepšie vedel. Cez postavu Džátu zobrazuje nielen detstvo hlavného hrdinu, ale aj príšernosť doby, v ktorej vyrastal. Celý čas, ako som knihu čítala, som mala v žalúdku ťažký kameň, bála som sa, čo sa stane na ďalšej strane. Spolu s Džátom som neustále verila v šťastný koniec. No existovali vtedy vôbec šťastné konce? Buď človek zostal stáť, alebo sa rozbehol len tak, stále a tuho dúfajúc…

Nie je to ľahké čítanie, je v ňom viac smútku, ako radosti, no garantujem vám, že ak knihu začnete čítať, neodložíte ju.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť