Prvý román talianskej autorky Simony Vinci O deťoch sa nič nevie sa okamžite stal literárnou senzáciou. Na Slovensku však zatiaľ nevyšiel, no vydavateľstvo Inaque prišlo na náš knižný trh s jej ďalším výborným dielom Prvá pravda, ktorý skvelo preložila Ivana Dobrakovová. Román získal sedem ocenení a jedným z nich je prestížna cena Premio Campiello.
Nestačilo porozprávať príbeh tohto miesta, aké bolo teraz, nafotiť ho a vytlačiť: nie, bolo treba vrátiť sa späť, exhumovať mŕtvych a potom poukladať kosti vedľa seba.
V príbehu sa spájajú viaceré žánre: ghost story, memoáre, historický román, reportáž, ba dokonca poézia. Celý sa odvíja od témy šialenstva. Tá téma už totiž dlhšiu dobu autorku prenasleduje. Je vystavaný na skutočných udalostiach, ktoré sa odohrali na gréckom ostrove Leros. Na jednom psychiatrickom fóre spisovateľka stretla muža, ktorý v blázinci na Lerose strávil ako dobrovoľník pár mesiacov a na vlastné oči videl, čo znamená úplne zničiť ľudské bytosti. Autorka ostrov následne niekoľkokrát navštívila (dnu do ústavu sa nedostala), vyhľadala si všetky dostupné pramene a napísala príbeh, ktorý sa zažiera doslova pod kožu. Desivý, temný, skľučujúci a napínavý. Do svojho expresívneho jazyka, aj napriek ťažkej téme, zakomponovala dávku poetiky. V románe sa skrýva veľa skvelých myšlienok a obrazov. Zaraďujem ho do zoznamu kníh, ktoré vo mne zanechali silnú stopu.
Mladá študentka Angela sa v roku 1992 spolu s niekoľkými dobrovoľníkmi z celej Európy dostane na ostrov, kde pomáhajú zdravotníkom a lekárom starať sa o desivé prípady pacientov umiestnených na Lerose. Britská tlač totiž odhalila šokujúce a hanebné tajomstvo v prípade ústavu pre duševne chorých, uverejnila fotky, ktoré zobrazujú utrpenie a zlé životné podmienky obyvateľov zariadenia. Na ostrov neumiestňovali len chorých, odvážali tam za čias gréckeho diktátorského režimu aj tzv. nepriateľov štátu. Tí, ktorí nezomreli sú stále tam. Ťažko ich však nazvať ľudskými bytosťami, sú to len tiene ľudí, ľudské trosky, umierajúce na podvýživu, zlú hygienu a neľudské zaobchádzanie.
Dobrovoľníci však nevedeli, že takmer všetci tí muži a ženy sú umazaní od exkrementov, majú rany na rukách aj nohách, niektorí sú mrzáci a plazia sa po zemi na lakťoch alebo sú znehybnení na starých hrdzavých vozíkoch. Mnohí boli celkom nahí a mali vyhasnutý pohľad, akoby telá prežili, ale oni nie.
Angelin brat bol taktiež mentálne postihnutý, zomrel v mladom veku, a preto sa Angely situácia dotýka viac ako iných. Nevie si ani len predstaviť, že by aj jej brat žil v takýchto podmienkach. Postupne sa dostáva k odhaľovaniu temných tajomstiev.
Jediné, čo ti ostane, je čas. Minulý čas, kde žijú všetky tvoje prízraky. Budúci čas, kde ťa čakajú tie, ktoré sa nimi stanú. Prítomný čas: tu. Ty – ja – klinec zatlčený do zeme.
Spoznáva príbehy niektorých obetí, bližšie sa zoznamuje so záhadnou dobrovoľníčkou Linou, aj s pacientom – mníchom Basilom, ktorý tvrdí, že na ostrove pochoval „to, čo zostalo z Boha“. K slovu sa dostáva básnik Stefanos, mladučká Teresa aj chlapec s kameňom v ústach Nikolaos. Za nimi sa presúvame v čase do roku 1968. To, o čom som čítala, bolo tak neskutočne kruté, že som nevedela, či mám plakať alebo byť znechutená a nahnevaná. Mala som pocit, že som sa ocitla v nacistickom lágri. Viem, že to nie je práve najšťastnejšie prirovnanie, no verím, že chápete, ako to myslím…
Tajomstvo sa do nej zadrapilo neviditeľným pazúrom a teraz ju držalo v zovretí, zahrievalo ju svojím dychom, ktorý prichádzal zďaleka a zapáchal po odležanom mäse a morskej vode. Slová bláznov sú zázračné. Slová bláznov sú vždy klamlivé a sú tým najpravdivejším na svete.
Kniha je rozdelená na štyri časti. A práve posledná časť tvorí akoby samostatný celok. Autorka nám dovolí nakuknúť do svojho najhlbšieho vnútra. Vracia sa na miesta, kde vyrástla, vyvoláva na svetlo prízraky, ktoré ju od detstva mátajú. Spomína na detský ústav, okolo ktorého denne chodievala do školy, na svoju matku – anorektičku, na to ako aj ona sama prepadla depresii a stavom paniky. Počas matkiných záchvatov sa skrývala, kde sa dalo, pretože „domy sa vedia roztiahnuť pre deti, ktoré v nich bývajú“. Bola osamelejšia než mama, lebo matka mala ju, no ona bola v podstate bez nej. Popisuje svoju návštevu v psychiatrickej liečebni v Sierra Leone. Tam je svedkom ďalšieho otrasného zaobchádzania s psychicky chorými ľuďmi. Stretáva sa s dievčatkom menom Awa, ktoré sa jej nezmazateľne vpíše do pamäti. Zasiala do mňa myšlienku, že všade okolo nás je toľko ukrytého šialenstva, ktoré keby sa vyvalilo na svetlo, boli by sme všetci prekvapení. Nevyhýba sa ani vysoko aktuálnej utečeneckej téme.
Prvá pravda je obžalobou politickej a psychiatrickej moci, násilia páchaného na ľuďoch, násilia ktorému sú ženy i muži vystavení, či už vo forme incestu, brutality, pokútnych potratov alebo vylúčenia všetkých slabších jedincov na okraj spoločnosti. Obviňuje tiež farmaceutický priemysel, chrliaci psychofarmaká na poruchy všetkého druhu u detí. Awa z afrického ústavu a muž z prvého poschodia blázinca na Lerose sú symbolmi autorkinho a Angelinho pocitu viny. Stoja bok po boku a ich pohľadu sa nedá uniknúť. Čo všetko mohli urobiť, koľkých mali a mohli zachrániť a neurobili to. Tak veľa je skrytého pred očami verejnosti…Prízraky sú bytosti, ktoré majú schopnosť objavovať sa podľa vlastného želania, ktoré pretrvávajú mimo priestoru a času a svojou znepokojivou prítomnosťou – neprítomnosťou nás vystríhajú, využívajú strach, ktorý dokážu vzbudiť, aby nás poučili: to, čo sa stalo, sa môže stať opäť, kdekoľvek, kedykoľvek, v ktoromkoľvek okamihu. Minulosť sa nedá zahrabať, ani sa nerozloží, ale ďalej prežíva ako bolestivá a ničivá ozvena v tých, čo prídu.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments