Vydavateľstvo Tatran publikuje jednu výbornú novinku za druhou. Tentoraz prichádza na trh so skutočným príbehom otca a syna, ktorí prežili nepredstaviteľné utrpenie v koncentračných táboroch. Knihu pre slovenských čitateľov preložila Zuzana Gáliková.
Prečítala som veľa kníh o 2. svetovej vojne, o utrpení v nacistických lágroch, o strachu civilného obyvateľstva, o masovom vraždení a bojoch. No tento román som prežívala najintenzívnejšie, pretože som v lete navštívila Osvienčim a Brezinku a zrazu sa tie miesta stali skutočnými a predstavy reálnejšími. Myslela som si, že to nedočítam, že to nedokážem, no vytrvala som, lebo som si chcela vychutnať šťastie na konci knihy. Nič som vám dopredu neprezradila, pretože v siedmej vete úvodu si prečítate, že hlavní hrdinovia Gustav a Fritz nacistické besnenie prežili. Keby som sa nebola dočítala, že zostali nažive a podali svedectvo o svojom utrpení, myslela by som si už po prvých kapitolách, že nie je možné, aby vytrvali až do oslobodenia.
Táto kniha je iná. Nie je to klasický beletristický román, je to skôr reportážna literatúra, či literatúra faktu, v ktorej sa odvíja skutočný príbeh otca a syna. Priamej reči je v texte ako šafranu, čo vôbec neuberá na jeho príťažlivosti a dynamike textu. Autorom je historik, životopisec, románopisec a vyštudovaný archeológ. Zozbieral a preskúmal mnoho historických prameňov, komunikoval s preživšími z rodiny Kleinmanovcov, čerpal z denníka, ktorý si potajomky viedol otec Gustav a podarilo sa mu ho pašovať z tábora do tábora a napokon až na slobodu. V každej kapitole je množstvo odkazov na odbornú literatúru, o ktorú sa autor pri písaní opieral. Zoznam literatúry k jednotlivým kapitolám je na konci knihy. Zo začiatku som hľadala pramene, no potom ma omrzelo otáčať strany a pátrať v mori odkazov. Za seba vravím, že to nebolo podstatné, na záver som si jednotlivé zdroje prelistovala.
Konečne sa dostávam k načrtnutiu deja. Všetko sa začína v roku 1939 vo Viedni v rodine Kleinmanovcov. So strachom sledujú, čo stvára Hitler, no zatiaľ sa cítia v bezpečí. Všetko sa zmení, keď sa Rakúsko pripojí k Nemecku. Nastupuje masové zatýkanie židov. Gustav a Fritz sú medzi prvými, do ktorých sa zadrapili fanatické nacistické pazúry. Ich prvá cesta vedie do tábora v Buchenwalde.
„Ďalšie číslo!“ reval Rödl cez amplión, ustatí väzni sa zhlboka nadýchli a s námahou spievali. Ak sa mu spev nepozdával, vyštekol: „Otvárajte ústa! Nechce sa vám spievať, svine? Ľahnúť, zberba, chcem počuť pieseň!“ Za každého počasia si museli ľahnúť na zem, do prachu, do blata, do kaluží alebo do snehu a spievať. Velitelia blokov sa prechádzali pomedzi rady a rozdávali kopance tým, ktorí nespievali dosť nahlas.
Keď som čítala podrobnosti o nepredstaviteľnom fyzickom a psychickom utrpení, ťažkej práci v kameňolome, o Krvavej ceste, na ktorej zomrelo mnoho obetí ešte len prichádzajúcich do tábora, o brutalite príslušníkov zväzu smrtihlava, myslela som si, že horšie už nemôže byť. Žiaľ, mýlila som sa. Nasledovalo utrpenie v ďalších táboroch smrti.
Len málo ľudí prežilo také peklo ako Gustav s Fritzom. Od začiatku vojny, cez Buchenwald, Osvienčim, Mathausen, Mittelbau-Dora a Bergen-Belsen. V knihe sa dočítame veľmi veľa podrobností o živote – neživote v rôznych koncentračných táboroch, sme svedkami väzenskej vzbury proti SS, pokusom o útek, spolupráce medzi väzňami, neubránime sa dojatiu pri vznikajúcich a zanikajúcich priateľstvách. Ja už tuším o tom ani nechcem písať. Toľko utrpenia, čo je v knihe zdokumentovaného, sa mi teraz v mysli derie von, až sa mi chce kričať. Tie tisíce mŕtvych každý boží deň! Len tak. Vystúpiš z vlaku plný bojazlivej nádeje a zostáva ti už len pár minút života…. Esesácka vražedná mašinéria bola v Osvienčime dotiahnutá do dokonalosti. Nenapíšem vám už nič o ďalších koncentrákoch, prečítajte si to sami. Som vďačná Jeremymu Dronfieldovi, že napísal túto dôležitú knihu, že si dal tú námahu a zverstvá holokaustu položil na papier.Gustav už videl mnoho strašných vecí, ale tento pohľad patril k jedným z najhorších. „Vyhladovaní a zavraždení,“ napísal do denníka, „niektorí zmrzli, nedá sa to ani opísať.“
V máji až v júli 1944 poslal Eichmann a jeho spolupracovníci do Osvienčimu stoštyridsaťsedem vlakov. Denne ich do Brezinky prišlo aj päť a systém takmer skolaboval. Opäť uviedli do prevádzky plynové komory, ktoré sa nepoužívali. Štyri z nich fungovali bez prestávky dvadsaťštyri hodín denne. SS horúčkovito pracovala, tempo vraždenia bolo také rýchle, že keď prišla nová skupina, otvorili plynové komory, pričom vnútri ešte niektorí ľudia dýchali, tých, čo sa hýbali, zastrelili alebo dobili palicami, prípadne hádzali do kremačných pecí napoly živých.
Musím napísať, že sa hlboko skláňam pred odvahou a vytrvalosťou hlavných hrdinov. To čo prežili, je v mojich očiach nepredstaviteľné. Vzájomná láska bola najväčším hnacím motorom, ktorý im pomáhal brodiť sa nesmiernym utrpením. Všetci väznení ľudia, ktorí sa v knihe spomínajú, prejavili vo svojom utrpení veľkú dávku ľudskosti, nezlomnosť, nezištnú pomoc a túžbu prežiť. Väčšina z nich šťastie nemala a tí, ktorým bola šťastena naklonená, si do ďalšieho života odniesli rany, z ktorých sa nedá spamätať. Pri knihe som neplakala, na hruď mi však tlačila ohromná ťažoba a žalúdok sa mi sťahoval od hrôzy, úžasu, hnusu z nacistov a strachu. Teraz, keď píšem tieto riadky sa napätie uvoľnilo a slzy už udržať neviem…
Skutočný príbeh Kleinmanovcov sa netočí len okolo otca a syna. Autor nás zavedie aj k matke, sestrám a najmladšiemu bratovi. Niektorým členom rodiny sa podarilo utiecť za more, dvom však, žiaľ, nie. Byrokracia sprevádzajúca emigráciu židov do zahraničia bola hrozná. V tej dobe sa ešte vojnou nepostihnuté krajiny obracali chrbtom k prosiacim. Doteraz som vôbec netušila napríklad o pomeroch v Británii. Našťastie sa včas spamätali.
To, čo dokázali urobiť ľudské bytosti iným ľudským bytostiam v koncentračných táboroch je katastrofa obrovských rozmerov. Najmladší syn rodiny Kurt sa ku knihe vyjadril takto: „Chlapec, čo nasledoval otca do Osvienčimu je citlivo, sviežo a dojímavo napísaný príbeh mojej rodiny, ktorý je navyše historicky výborne spracovaný.“
Na záver zacitujem slová samotného autora: „Vdýchol som tomuto príbehu život a vložil som doň celé srdce.“
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments