José Eduardo Agualusa Alvec da Cunha je spisovateľ a novinár. Narodil sa v Angole, dlho žil a študoval v Lisabone. Teraz žije striedavo v Mozambiku, Portugalsku a Brazílii. Z osobných a politických dôvodov už dlhé roky nežije vo svojom rodisku. V jednom rozhovore spomína, že vyrástol v dome plnom kníh a k písaniu ho priviedli knihy Eҫu de Queirósa. Sám seba charakterizuje takto: „Na to, kto som, netreba mnoho slov: putujúci Angolčan skoro bez rasy. Mám rád more a podvečerné horiace nebo. Narodil som sa v horách. Umrieť chcem v Benguele, ku ktorej by alternatívou mohla byť Olinda na brazílskom Severovýchode.“ Na Slovensku vyšiel najprv jeho román Obchodník s minulosťou (Slovart, 2008) a nedávno Slovart publikoval aj ďalšie jeho skvelé dielo Všeobecná teória zabúdania. Za výborný preklad vďačíme Miroslave Petrovskej.
Keby som mala priestor, uhlík a voľné steny, mohla by som napísať všeobecnú teóriu zabúdania. Uvedomila som si, že som celý byt zmenila na obrovskú knihu. Keď spálim celú knižnicu, keď zomriem, zostane tu len môj hlas. V tomto byte všetky steny hovoria mojimi ústami.
Autor zrekonštruoval životnú drámu jednej portugalskej ženy, ktorá sa vystrašená z udalostí po získaní nezávislosti Angoly v roku 1975 zamurovala na dlhých dvadsaťosem rokov v byte. Autor získal jej denníky a taktiež mal prístup k fotografiám stien z bytu, ktoré pokryla textami a kresbami, keď sa jej minul papier. Na stránkach knihy využíva svedectvá z denníkov, no príbeh, ktorý okolo zápiskov rozvinul, je podľa jeho vlastných slov čistá fikcia. Ludovica Fernandes Mano zomrela na klinike Sagrada Esperanca v Luande dňa piateho októbra 2010. Nie, to nie je spoiler. Všetky spomenuté skutočnosti sú uvedené v autorovej Úvodnej poznámke.
Ludovicu už od detstva sužoval strach z otvorených priestranstiev. Vždy, keď vyšla von, cítila sa krehká a zraniteľná. Preto vychádzala iba zriedkavo. Žila so svojou sestrou a cítila, že jej je iba na príťaž. Ludo sa na naliehanie sestry Odete a jej manžela Orlanda odsťahovala spolu s nimi z Portugalska do Luandy v Angole. Bývali v jednom z najluxusnejších domov. Do krajiny prišli vo veľmi pohnutých časoch. Angolu zachvátil boj o nezávislosť. Portugalci utekali z krajiny, no Orlando nechcel o návrate ani počuť. Jedného dňa sa s Odette nevrátili z večierka a Ludo zostala v byte sama so psom Prízrakom. Vystrašená z pohľadov do ulíc, kde to vrelo, z vydieračských telefonátov a jednej nebezpečnej návštevy zamurovala chodbu a oddelila tak svoj byt od vonkajšieho sveta. Okolie sleduje iba pohľadmi z okna či terasy a udalosti vníma prostredníctvom rádia. Živí sa pestovaním kukurice, fazule, banánov a granátových jabĺk na terase, chytá dažďovú vodu (keď netečie z vodovodu), loví holuby a pomaličky míňa zásoby, ktoré zostali v byte. Vďaka obrovskej knižnici v byte veľa číta. Všetky postrehy a pocity si zaznamenáva do denníkov.
Bojím sa všetkého, čo je vonku za oblokmi, vzduchu, ktorý v nárazoch prúdi dnu, i zvuku, čo ho sprevádza. Mám strach z moskytov, z myriád komárov a hmyzu, ktorý ani po mene nepoznám. Všetko mi je tu cudzie, som ako vták, čo padol do rieky a unáša ho prúd.
Autor rozvinul okolo Ludovicinho príbehu ďalšie. Zdanlivo nesúvisiace životy jednotlivých postáv dostávajú postupne zreteľnejšie kontúry, aby sa spojili vo veľkom finále. Hrdinovia románu sú väznení, prenasledovaní, niektorí zmiznú, iní sú mučiteľmi, vrahmi a tyranmi. Retrospektívne sa ich osudy rozpletajú a udalosti vyjasňujú. Vďaka životným omylom sa mnohí z nich stali lepšími. Ludo má na trápenie dobrý liek. Hovorí, že by sme sa mali cvičiť v zabúdaní.
Agualusa vo svojom románe nastoľuje otázky rasizmu, xenofóbie a strachu. Ludo počas rokov spálila všetok nábytok. Bojí sa vytiahnuť klinec zo steny po poslednom obraze, lebo má strach, že práve ten kúsok kovu drží pohromade celú stenu a možno aj celú budovu a možno aj celý svet. Aký strach a zúfalstvo! Nedokážem si ani len predstaviť, čo všetko musela pretrpieť vo svojej dobrovoľnej izolácii. Keď sa na scénu dostane chlapec menom Sabala, akoby vyšlo slnko. Tento neobyčajný príbeh sa aj napriek ťažkej téme čítal veľmi ľahko. Autor miestami odľahčil dej jemným humorom. Najprv som hlavnej hrdinke nie celkom rozumela, až neskôr som pochopila, prečo nedokázala ísť von, kde bola prvotná príčina jej strachu. Zápisky, ktoré cituje autor, sú nádherné vo svojom smútku a hĺbke. Osobne by som ich v knihe prijala oveľa viac. Súcitila som s Ludo, bála som sa o ňu, hoci som vedela, že prežije. Ale ako sa jej to mohlo podariť? Odpovede na všetky otázky nájdete v tomto nezabudnuteľnom románe o pohnutých ľudských osudoch v čase krvavej spoločensko – politickej zmeny.Vojaci postavili Portugalčanov k múru. Potom sa od nich na niekoľko metrov vzdialili. Jeden z nich vytiahol spoza opaska pištoľ a roztržito, takmer znudene zamieril a trikrát vystrelil. Jeremiáš Carrasco-Kat sa zvalil na chrbát. Zazrel, ako na vysokom nebi letia vtáky. Na múre pokrytom krvavými škvrnami a stopami po guľkách si všimol červenou farbou napísané slová: Smútok trvá stále.
Veľmi ma dojali slová, ktoré si Ludo adresovala v denníku sama sebe. Môžu byť aj radou pre mnohých, aby sa nebáli vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, zo svojho strachu, či obáv, aby sa nebáli….
Plačem nad tvojou slepotou a nekonečnou hlúposťou. Veď bolo také ľahké otvoriť dvere, vyjsť na ulicu a objať život. Vidím, ako vystrašene pozeráš von oknom, ako dieťa, ktoré sa skláňa nad posteľ v očakávaní strašidiel.
Strašidlá, ukáž mi strašidlá: ľudia na uliciach. Moji ľudia.
Banujem za všetkým, o čo si prišla.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments