Paolo Cognetti patrí medzi kritikou najlepšie hodnotených a čitateľsky najobľúbenejších súčasných talianskych spisovateľov. Za román Osem hôr (IKAR 2017) získal najvýznamnejšiu taliansku literárnu cenu Premio Strega. Vydavateľstvo Ikar v edícii ODEON prináša slovenským čitateľom jeho najnovší román v preklade Stanislava Vallu.
Zložiť tábor každý deň je zákonom karavány, no na to, aby človek pochopil, mal by sa zastaviť, zostať chvíľu na mieste.
Neviem, či sa mi podarí dostatočne opísať pôvab a príťažlivosť tejto knihy, pretože nespočíva v slovách, ale v obrazoch, ktoré tieto slová vyvolávajú pred očami čitateľa. Paolo Cognetti miluje hory a v každom jeho slove je to poriadne cítiť. Pokora a rešpekt, ktoré sa v ňom ukrývajú, sú hodné obdivu. Vysoká nadmorská výška mu nerobí dobre, sám to priznáva. Vo výškach doslova trpí a úzkosť mu ochromuje celé telo. No aj napriek tomu sa koncom roka 2017 vydal spolu s niekoľkými priateľmi, horskými sprievodcami, nosičmi a početnou karavánou zvierat na pochod severozápadnou časťou Nepálu, kde sa ešte stále zachovali zvyšky tibetskej kultúry. Kráča po stopách svojho vzoru – autora románu Snežný leopard – Petra Matthiessena. Síce vie, že v horách človek kráča sám, aj keď kráča s niekým iným, no uvedomuje si, že o samotu sa nevyhnutne musí podeliť s priateľmi. Rodinou sa mu na dlhší čas stávajú všetci členovia výpravy.
Možno tam hore, ivravel som si, by som mohol uvidieť Tibet, ktorý už nejestvuje, ktorý už nikto z nás nikdy neuvidí: práve takúto cestu som si zaželal k štyridsiatke, cestu, ktorou by som dal posledné zbohom aj inému stratenému kráľovstvu – mladosti.
Paolo dookola číta Matthiessenov román, slová autora umocňujú jeho pocity a dojmy. Niekedy sám priznáva, že ho môže rovno citovať, pretože krajina, ktorou putuje po svojom predchodcovi, zostáva nehybná v čase. Na druhej strane vyslovuje pri pohľade na kasárne v hraničnom mestečku smutné proroctvo, ktoré má, žiaľ, veľmi blízko k naplneniu.
Skôr, či neskôr tieto ľudské bytosti vybudujú cestu do Číny, po ktorej prídu nákladiaky plné tovaru a nelegálnych prisťahovalcov, v celom údolí nastavajú baraky všetkých možných typov a riečisko sa zmení na skládku odpadu: a posledné stopy prastarej tibetskej kultúry zaniknú uprostred odpadu a mobilných telefónov.
Hovorí sa, že nikdy nehovor nikdy, no ja predsa len skonštatujem, že pravdepodobne sa nikdy nedostanem na miesta, ktoré Cognetti opisuje. Preto som vďačná, že som si o tej kráse mohla aspoň prečítať. No čo ako veľmi sa človek snaží, žiadne slová mu nesprostredkujú autentický pohľad na majestátnosť hôr, priezračnosť riek či vôňu vysokohorského vzduchu. Ale aj tak mám z opisov jeho putovania veľký zážitok. Do svojho rozprávania zakomponoval filozofické úvahy, meditácie nad životom a poprepletal ho citátmi z románu Snežný leopard. Vo svojich úvahách a predstavách zašiel až tak ďaleko, že si doslova svojho obľúbeného autora zhmotnil. Na svojej ceste si všíma všetky detaily a podrobne ich vykresľuje. Dokonca si do denníka robí náčrty okolia a zachytáva tak momenty svojho putovania aj v obrazoch. Všetky radosti, pocity, strasti aj smútky prežívame s ním.
Ani Cognetti ani Matthiesen sa nevydali na výpravu preto, lebo ich bavilo kráčať a hľadať niečo neznáme, ich cieľom bolo prepracovať sa cez tajomstvo hôr k niečomu, čo nám uniká práve pre hľadanie samotné.
Na svojej ceste stretáva domácich obyvateľov aj pútnikov. Každé stretnutie je iné a jedinečné. Dovolí nám nahliadnuť do úplne neznámej kultúry a spôsobu života. Autor sa zamýšľa nad mnohými vecami, ktoré sú úplne normálne, ktoré si bežne nevšímame. Za všetky spomeniem tú, ktorá mi utkvela v pamäti najviac. Počas jednej zastávky sa utáborili neďaleko osady s kláštorom. Oprali si veci, povešali na šnúry a ich trenírky sa trepotali spolu s modlitebnými zástavami na drevených žrdiach.Pre Tibeťanov krútiace sa koleso, naše putovanie okolo múrov, kláštorov, hôr aktivuje modlitby vpísané v ich vnútri, ako keď sa srdce zvona dotkne jeho steny, rozozvučí ju a vytvorí tón.
Ale budhizmus oceňuje iróniu a v Še by sa preto nikto neurazil. Tento výjav mi vnukol myšlienku, že v kráľovstve vetra majú tie vyblednuté zdrapy látky jediný presný cieľ – uctievať ho. Veď keby nebolo čím povievať, vietor by nebolo vidieť, zástavy teda zviditeľňujú neviditeľné.
Keď som zostúpila s autorom zo strechy sveta, zaželala som si v duchu, aby v tieni toho starého zaprášeného himalájskeho cédra, ktorý karavána míňala, ešte dlho oddychovali modré ovce. Modré ovce sú totiž strážnymi hliadkami Dolpa a céder jeho posledným prahom.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments