Rád si myslím, že viem, aká je smrť. Rád si myslím, že je to niečo, čomu sa môžem pozrieť do očí.
Váhala som dlho nad touto knihou, chodila som okolo nej ako okolo horúcej kaše. Bála som sa vypočuť si pieseň duchov. Teraz som na jednej strane rada, že som konečne neodolala a na druhej strane som smutná, lebo som ju už dočítala. V románe sa skrýva všetko, čo mám rada: výborne napísaný pútavý príbeh, poetika, vety – kytice uvité zo slov, skvelo vykreslené postavy a závan magického realizmu. Kniha vyšla vo vydavateľstve Inaque v krásnej obálke, napokon ako vždy. Výborne ju preložila Aňa Ostrihoňová. Nenechajte si ujsť prekladateľkin doslov, ktorý mi ponúkol zaujímavé vysvetlenia niektorých skutočností, ktoré som si v románe všimla, no nevedela som si ich dať dohromady.
Spev duchov nás zavedie do fiktívneho mestečka Bois Sauvage, do domu, kde ľudia žijú spolu a predsa veľmi osamelí a trpiaci. Hneď prvá kapitola, v ktorej sa nám predstaví hlavný hrdina Jojo, je veľmi silná. Starý otec z matkinej strany, ktorého deti volajú pap, zabíja kozu. Trinásťročný Jojo mu pomáha. Veď je predsa nejaký chlap! Ukáže sa, že vysoký silný chlapec ešte nie je celkom pripravený dívať sa na smrť. Pap je jeho veľký vzor, chce sa mu podobať a snaží sa robiť všetko ako on. V podstate je to jeho jediný pozitívny mužský vzor. Druhý starý otec je rasista a nikdy ho ako vnuka neprijal. Ani jeho sestričku Michaelu, ktorú volajú Kayla. Otec Michael v jeho živote tiež absentuje, pretože sedí vo väzení za užívanie a prechovávanie drog. Aby bolo jeho dospievanie ešte komplikovanejšie, Jojo je synom afroameričanky a belocha v štáte Mississipi, kde sa ľudia ešte stále nevyrovnali s otrokárskou minulosťou. Dodnes tu pretrvávajú rasové predsudky. Jojova drogovo závislá matka Leonie v sebe nemá žiaden materinský cit. Miluje len drogy a svojho Michaela. V drogovom opojení za ňou neustále prichádza mŕtvy brat Darian. Nie je jediná, kto vidí veci, čo iní nevidia. Jej zomierajúca matka, kedysi vychýrená bylinkárka, má tiež určité schopnosti, no Jojo je obdarený najviac. Jojo vidí duchov mŕtvych, počuje ich, ba dokonca zvláštnym spôsobom rozumie zvieratám.
Na jeho trináste narodeniny sa rodina dozvie, že Michaela prepúšťajú z väzenia o niečo skôr. Leonie sa aj napriek papovmu nesúhlasu vyberie s priateľkou a oboma deťmi autom do väzenia Parchman, kde bol kedysi dávno väznený aj pap. Parchman je minulosť, prítomnosť a budúcnosť zároveň. Jojo väzenie pozná z rozprávania starého otca, pozná aj jeho dávneho priateľa Richieho, o ktorého sa tam pap staral a pomáhal mu. Lenže zatiaľ mu o ňom nikdy neporozprával celý príbeh. Ja som tušila, že sa stalo niečo strašné, no autorka ma nechala v napätí až do konca. K Jojovi sa po ceste z väzenia pripojí aj Richieho duch, ktorý tam päťdesiat rokov čakal, aby našiel cestu k dávnemu priateľovi. Jojo má byť jeho prostredníkom pri stretnutí.
Starý otec mi často rozprával útržky príbehu o Richiem. Jeho začiatok som počul nespočetne veľakrát. Uprostred sú nejaké príhody so zločineckým hrdinom Kiniem Wagnerom a zákerným Hogjawom, ktoré som počul len dvakrát. Nikdy som sa nedozvedel koniec.
Je dôležité opísať dojímavú Jojovu starostlivosť o trojročnú sestričku. Či doma, či na ich hroznej výprave do Parchmanu sa Jojo stará o sestru viac ako matka. Láska medzi nimi bola pre mňa ako tá najjasnejšia hviezda na nebi. Bolo mi ich oboch ľúto. Jojova ochrana sestry sa ma hlboko dotkla. Kayla zle znáša celú cestu autom, čo zje, to hneď vyzvracia, je slabučká, leží celý čas bratovi v náručí. Jojo musí byť matkou aj otcom. Leonie by aj chcela byť lepšou mamou, no nedokáže to. Závislosť na mužovi a na drogách je silnejšia. Neutíchajúci žiaľ za mŕtvym bratom situáciu ešte viac komplikuje. Pri pohľade na svoje deti ňou neustále zmietajú protichodné pocity.
Jesmyn Wardová napísala román z pohľadu troch rozprávačov: Joja, Leonie a Richieho. Nespravodlivosť, ktorá sa stala v dávno, sa tak prepletá so zúfalstvom súčasnosti. Duchovia minulosti sú nádejou na vyliečenie bolestí, ktoré prenasledujú všetkých členov rodiny. Ťažkú atmosféru znásobuje autorka prostredím, do ktorého zasadila dej. Či už je to izba napáchnutá smrťou, v ktorej zomiera babi, blato okolo domu, špinavé auto, väzenské polia, robotníci na poli pripomínajúci čierne vtáky… Rasové predsudky sú pozostatkom ťaživej histórie a spisovateľka sa o nich presvedčila na vlastnej koži. Vie, o čom píše a v románe sa so svojimi pocitmi možno aj vyrovnáva. Obžalobu súčasnej rasovej nenávisti pretavila do silného príbehu.Aj Darian ma tak kedysi určite držal, vtedy, keď sme dýchali z úst do úst a vdychovali ten istý vzduch. Ale na druhej strane chcem Jojom a Michaelou zatriasť, zobudiť ich, skloniť sa nad nich a kričať, až sa strhnú a posadia, aby som sa nemusela pozerať na to, ako sa k sebe vinú ako rastliny ťahajúce sa za slnkom. Sú si jeden pre druhého svetlom.
Román je plný bolesti a smútku, no aj lásky a zmierenia. Poetické snenie, ktoré doň vložila, ho robí výnimočným. Každý z nás má v sebe nejaké prázdne miesto, nejakú ranu, či krivdu a piesne duchov, ktorým načúvame, nám môžu pomôcť pochopiť a zmieriť sa s nezmieriteľným.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments