Elena Ferrante je jednou z najpresvedčivejších, najvnímavejších a najštýlovejších autoriek. Na svojom konte má viacero románov: Zraňujúca láska, Dni odpustenia a Neapolská sága (Geniálna priateľka, Príbeh nového priezviska, Tí, čo odchádzajú – tí, čo zostávajú a Príbeh stratenej dcéry). Pre deti napísala knihu Pláž v noci, ktorá tematicky dopĺňa román Temná dcéra. Svoje spisovateľské schopnosti priblížila čitateľom aj v zbierke listov, rozhovorov a krátkych textov s názvom Frantumaglia. Vydavateľstvo Inaque publikovalo v roku 2019 zbierku textov, ktoré autorka písala pre britský denník Guardian pod názvom Náhodné úvahy. Za výborný preklad vďačíme Ivane Dobrakovovej.
Kniha je príťažlivá na prvý pohľad. Keď ju otvoríte, ako prvé vás očaria krásne ilustrácie konceptuálneho talianskeho autora menom Andrea Ucini, ktoré skvelým spôsobom dopĺňajú text. A keď sa pustíte do čítania, nebudete vedieť prestať.
Do textu sa zamilujeme aj preto, ako nás nepozorovane učí, teda pre bohatstvo živých a pravdivých skúseností, ktoré prechádzajú od píšuceho rovno do života čítajúceho.
Autorka v úvode píše, že ponuka z Guardianu jej v prvom momente polichotila a zároveň ju vydesila. Zľakla sa, že nebude schopná písať v neprekročiteľných hraniciach rozsahu, ktorý je predsa len v novinách či časopisoch obmedzený. Dohodla sa na sérii otázok a na každú odpovedala v rámci prideleného priestoru. Nemala čas príliš dlho na jednotlivých textoch pracovať. Písala spontánne, čerpala z názorov, ktoré nadobudla pri čítaní kníh, zo svojich skúseností a z intuície vyvierajúcej zo samotnej potreby písať. V knihe je päťdesiatdva textov, jeden lepší ako druhý. Keby som si mala vybrať najlepší, nedokážem to. Každá úvaha je svojím spôsobom dokonalá, plná skvelých myšlienok, viet, ktoré si chce človek zapamätať, ale aj skutočností z autorkinho života, v ktorých sa nájde nejedna čitateľka. Aspoň ja som mala ten pocit pri niektorých textoch, že píše o mne.
V literárnych dielach často hľadáme skryté odkazy, ktoré nám napovedia niečo zo súkromia autorovho života. Tu sa hľadaním a špekulovaním vôbec nemusíme zaoberať. Vo svojich vyjadreniach a názoroch je autorka veľmi otvorená. Píše tak, že som jej verila každé jedno slovo.
Ferrante uvažuje o strachu, o tom, ako si viedla denník, ako píše, o smrti, o vzťahu k Taliansku, o smiechu, o tom aká je matka, o víťazoch a porazených či o svojej vášni k rastlinám. Tých tém je mnoho.
Veľmi sa mi páčila záverečná veta úvahy Po prvý raz. „To, čím sme boli na začiatku, je iba nejasná farebná škvrna, na ktorú sa dívame z brehu toho, čím sme sa stali.“ Autorka si len matne spomína na prvý bozk či prvú lásku. Teraz je z nej zrelá žena, ktorá sa s nami podelila o mnoho vecí z osobného života. Keď som si prečítala kapitoly Dcéry a Matky, dojali ma a v duchu som vykríkla: „Áno, tak to je.“ Zvolacia veta si pýta výkričník. Nedala som ho tam naschvál. Ferrante nemá rada výkričníky. Nepáči sa jej ani rozdeľovanie ľudských bytostí na víťazov a porazených. Nielen v športe, vo všetkých aspektoch ľudského života.
Keby to bolo skutočne nutné, obmedzila by som sa na súťaže, ako sú tie navrhnuté Alicou v krajine zázrakov. Tam sa nedá prehrať, všetci zvíťazia a neexistuje zlyhanie.
V ďalších kapitolách nám rozpráva o utrpení z nespavosti, vďaka ktorému vzniklo nemálo riadkov písaných jej rukou. Netají ani svoju niekdajšiu závislosť na cigaretách, ktorej sa, našťastie, dávno vzdala. Ale nebolo to jednoduché.
Veľmi zaujímavé sú úvahy o mužskom a ženskom svete, o emancipácii žien, o postavení v spoločnosti a o mieste spisovateliek v literárnych kruhoch. Vyskúšam si niekedy jej hru a skúsim zmeniť nejaký príbeh s mužskou hlavnou postavou tak, aby hrdinkou bola žena. Som zvedavá, ako bude pôsobiť. Úvaha V ženskom rode je inšpiratívna. Rozoberá v nej poviedku Wakefield od Nathaniela Hawthornea práve podľa spomínanej osobnej hry.V tom období som zistila, prečo sa nedokážem odlúčiť od cigariet: zo strachu, že uvidím svet v celej jeho čírej ostrosti. Cigareta, alkohol či kokaín sú do rôznej miery tmavé okuliare, ktoré v nás vzbudzujú dojem, že s nimi lepšie znášame údery od života a zároveň si ho vychutnávame s väčšou intenzitou.
S nadšením by som sa venovala každej kapitole zvlášť, no nezostal by priestor na prekvapenie pre tých, ktorí začnú zbierku čítať. Toto je kniha, ku ktorej sa dá hocikedy vrátiť a vždy v nej človek objaví niečo nové. A keď aj nie, skvelé vety a zamyslenia opätovne potešia oko a myseľ čitateľa. Knihu veľmi odporúčam. Sme tam, v každom jednom texte sa nájde nejedna z nás. Myslím, že sa bude určite páčiť aj mužom, ktorí chcú nakuknúť do ženského sveta.
Budúcnosť, ktorá ma zaujíma, je budúcnosťou absolútneho otvorenia sa druhému, každej živej bytosti, všetkému, čím prechádza dych života.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments