Timur Vermes vstúpil do môjho čitateľského neba debutovým románom A je tu zas, ktorý sa stal svetovým bestsellerom. Ožíva v ňom Adolf Hitler a vstupuje do aktuálneho politického a televízneho diania v Nemecku. Keďže som bola z jeho prvotiny viac ako nadšená, siahla som aj po novinke Hladní a sýti, opäť z vydavateľstva Zelený Kocúr, tentokrát vo výbornom preklade slovenskej spisovateľky Svetlany Žuchovej.
Autor tento raz zvolil vysoko aktuálnu tému imigrácie. Presúva nás do nie príliš vzdialenej budúcnosti. V Európe platí zákaz prijímania utečencov. V africkej púšti je predsa dostatok miesta na vznik utečeneckých táborov. S „láskavou podporou“ európskych krajín tam prežívajú ľudia snívajúci o lepších zajtrajškoch. V nich končia všetci migranti a keďže ceny prevádzačov neustále stúpajú, niet nádeje dostať sa do vysnívanej krajiny v Európe.
Aj hlavný hrdina – mladý utečenec si dobre spočítal, že nikdy nebude mať dostatok peňazí na ilegálnu cestu do Nemecka. Tak si radšej kúpi nové topánky, sedí v tábore, nudí sa a premýšľa. Napadne mu, že keby denne prešiel desať kilometrov, už mohol byť pešo za horami, za dolami. Toto jeho snívanie nadobudne nové rozmery, keď sa v tábore zjaví nemecká moderátorka Nadeche Hackenbuschová so svojou show Anjel v núdzi.
Vedenie televíznej stanice ju vyslalo do púšte s vidinou vysokej sledovanosti a zárobkov. Nadeche je veľmi krásna, ale takpovediac jednoduchá osôbka. Sprevádza ju redaktorka lifestylového magazínu pre ženy Astrid, ktorá veľmi vtipne, priam absurdne, komentuje v novinových článkoch jej pobyt v Afrike. Nikdy nezabudne spomenúť, čo má Nadeche oblečené, alebo na sedačke ktorého dizajnéra sedí. Moderátorka nemôže blúdiť táborom bez sprievodcu. Televízia priamo na mieste zorganizuje casting, z ktorého vyjde ako víťaz náš nudiaci sa utečenec. Prischne mu meno Lionel.
Sledovanosť stúpa, Nadeche sa mení, už to nie je tá rozmaznaná slečinka, televízna stanica žne úspechy ako nikdy predtým. Vedenie je nadšené. Ľudia so záujmom sledujú denno-denné prenosy z Afriky. Čoraz menej nadšenia sa však zmocňuje politikov. Z pohľadu ministra vnútra a homosexuálneho štátneho tajomníka postupne vnímame náladu vo vláde, ich strach z vývinu celej situácie. Čo keď začnú ľudia s utečencami príliš súcitiť? A čo keď sa im sem budú chcieť utečenci nahrnúť? A čo keď sa ľudia začnú búriť a báť?
Obavy politikov sa potvrdili. Z utečeneckého tábora sa zdvihne 150 000 ľudí a začnú pochodovať z Afriky do Nemecka. Pätnásť kilometrov za deň. Do krajiny svetlej budúcnosti a nekonečných možností. Lionel vymyslel skvelý plán. Logistika funguje, voda ani jedlo nechýbajú. A to všetko len za 5 eur denne. Zábery televíznych kamier a dronov neustále prinášajú na televízne obrazovky podrobné informácie z pochodu. Zlyhávajú všetky opatrenia politikov, krajiny cez ktoré utečenci pochodujú, otvárajú svoje hranice, pretože ten obrovský dav ľudí u nich predsa nechce zostať, cieľom je Nemecko. Nik si neželá, aby na jeho území začalo bivakovať tristotisíc ľudí. Áno, tristotisíc, pretože ľudský had sa stále zväčšuje. Čo vymyslí nemecká vláda? V krajine už vládne nepokoj.
Román má 547 strán. Vermes rozpráva príbeh hneď z niekoľkých rozprávačských uhlov. Prvý tvoria obyvatelia utečeneckého tábora, druhý predstavitelia televíznej stanice, tretí politici a k slovu sa dostáva aj novinárka Astrid so svojimi textami. Celý príbeh je tak podrobne rozpracovaný, až som sa chvíľami nudila. Dej sa len pomaličky posúval dopredu. Chápem, že sa autor chcel podrobne venovať každej jednej postave, jej charakteru a taktiež aj vykresleniu nálad, postojov a celej situácii, no chýbala mi väčšia dynamika. Našťastie si zachoval vtip a iróniu. Všetko komentuje s humorom, niektoré situácie sú absurdné, iné groteskné a satirické. Čo mne osobne trošku chýbalo, bolo to, že nepoznám pozadie nemeckého bulváru. Nemci sa asi na knihe bavia o niečo viac.Nechá si pušku prevesenú cez rameno, ledabolo podíde k ceste a veselo položí otázku, len tak do davu: „Kam ste si to namierili?“
Odpovie mu žena, ktorá vedie dve deti.
„Do Nemecka.“
„Peši??“
„Ja nie som vedúca zájazdu. Ak sa chceš niečo opýtať, obráť sa na tamtoho dlháňa vzadu!“
Vôbec som si nevedela predstaviť, ako to všetko skončí. V Nemecku to vrie na politickej scéne, aj medzi obyvateľstvom. Čo robiť? Otvoriť hranice, alebo sa zabarikádovať? Môže sa strieľať do neozbrojených migrantov? Situácia začína byť naozaj vážna.
Keď sa štátny tajomník vynorí na druhom konci Mariánskeho námestia, počuje to znovu: „Vráťte nám našu krajinu!“ už si na to takmer privykol. Ľudia si už dávno nekladú pred ústa servítky. Preto sa presadil aj ďalší, úplne neznesiteľný slogan, ktorý teraz všetci prevzali. A skandujú ho neúnavne, tak ako to v Mníchove ináč vidno len na pivných slávnostiach. „Namiesto podpory a sójovej múky rozkaz strieľať a múry!“
Síce som sa na knihe smiala, ale bol to taký opatrný smiech. Na posledných stránkach ma prešiel. Autor mi nasadil červíka do hlavy. Rozmýšľam nad tým, čo by sa stalo, keby to bolo naozaj…
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments