Paula Fox bola pre mňa doteraz úplne neznámou spisovateľkou. Dočítala som sa, že mala veľmi ťažké detstvo aj dospievanie. Rodičia ju dali na výchovu k babičke, s ktorou sa neustále sťahovala z miesta na miesto. V devätnástich otehotnela. Keďže sama bola opusteným dieťaťom, nemala žiaden rodičovský a výchovný vzor, bála sa, že nebude dobrou matkou a dcéru Lindu dala na adopciu. Jej život sa po štúdiu úplne zmenil, vydala sa za literárneho kritika a porodila dvoch synov. Stala sa známou spisovateľkou pre deti. Pre dospelých začala písať až neskôr. Vydala niekoľko románov, memoáre a novelu Zúfalé postavy, ktorú kritika prirovnáva k novelám ako Veľký Gatsby, Iba deň či Priateľka osamelých sŕdc. Jonathan Franzen ju označil za najlepšie realistické dielo v povojnovej americkej literatúre. My si môžeme Zúfalé postavy prečítať vďaka vydavateľstvu Inaque (2019) vo výbornom preklade Ani Ostrihoňovej.
Človek dospeje, zamiluje sa, vstúpi do manželstva, je šťastný a spokojný. Lenže niekedy sa karta obráti a prichádza rozčarovanie, odcudzenie, vyhasínanie vášne, rozpory v názoroch a možno až nenávisť, odpor a smútok. Kde sa stala chyba?
Veľmi dlho bol život príjemný, obrúsený a mäkký, ale teraz sa zo všetkej zjavnej banálnosti a z hlbokej hrôzy pod povrchom vynoril tento hlúpy incident, za ktorý niesla plnú zodpovednosť: možnosť nedôstojného stretnutia sa so smrťou.
Aj hlavní hrdinovia Otto a Sophie Bentwoodovci sa na začiatku spoločného života určite ľúbili. No čas ich postupne zmenil. V príbehu vstupujeme už do vychladnutého vzťahu. Nedostatok lásky a porozumenia si kompenzujú drahým nábytkom, upätým stolovaním alebo drahým oblečením. Deti nemajú. Sophie túži aspoň po domácom miláčikovi, o čom Otto nechce ani počuť. Nedokáže jej zabrániť v kŕmení túlavého kocúra, ktorého uhryznutie spôsobí lavínu nešťastí a nedorozumení. Roztrhnutá koža na Sophiinej ruke je metaforou k trhlinám ich manželstva. Nerozpadá sa len ich vzťah, rozpadajú sa priateľstvá a celá spoločnosť.
Obaja strnulo stáli, každý z nich si čiastočne mimovoľne, čiastočne vedome zbieral dôkazy proti tomu druhému, obvinenia, ktoré by vysvetlili nevysvetliteľné podráždenie, čo obaja pocítili.
Sophie odmieta ísť s boľavou a zapálenou rukou k lekárovi. Bojí sa besnoty, no aj tak všetkých naokolo presviedča, že to nič nie je. Je ako trucovité dieťa. Akoby nechcela, či nevedela prijať od nikoho radu alebo pomoc. Vnímala som ju ako veľmi nešťastnú ženu, túžiacu po láske a pohladení. Od manžela sa prejavov náklonnosti veľmi nedočká. Ten myslí len na svoju kariéru a skrachovaný pracovný vzťah s dlhoročným spoločníkom vo firme. Je chladný, sebecký a bezcitný. No aby som mu úplne nekrivdila, svoju ženu ľúbi, no nevie (alebo nechce?) jej to dať najavo.
Novela je postavená na inteligentných dialógoch. Radosť ich čítať! Ani nad jedinou vetou som sa nepozastavila a nepomyslela si – Tak toto ti neverím! Autorka úplne dokonale rozpísala rozhovory manželov. Veľakrát jeden hovorí to a druhý ono. Nepočúvajú sa, alebo len na pol ucha. Zažil to už určite minimálne raz každý z nás. Sme svedkami iba niekoľkých dní zo života Bentwoodovcov, no stane sa toho veľa. Hlavná hrdinka sa na okamih vracia do spomienok, ktoré ešte viac podčiarkujú jej zúfalstvo. Pozoruje svoje telo, smúti za mladosťou, hoci je stále mladá, zaoberá sa len sama sebou.
Prepychový dom manželov je v ostrom kontraste so špinou v uliciach mesta. Otto na neporiadok poukazuje, odpadky na ulici berie ako osobnú urážku. Sophie o ňom pred priateľkou posmešne prehodí, že ešte aj riad sa vždy snaží umyť skôr, ako dovečerajú. Nielen všade sa povaľujúci odpad, ale aj náhodné postavy vystupujúce v príbehu sú zrkadlom upadajúcej spoločnosti.V tvídovom francúzskom kabáte a lodičkách stála na nástupišti metra, jej skutočný život sa skrýval za maskou rovnako ako životy ľudí, ktorí okolo nej prechádzali alebo sa opierali o sčerneté a obité piliere podopierajúce strop.
A potom sa jej na vlastné ohromenie zaliali oči slzami.
Neprečítala som veľa kníh, kde by som si neobľúbila žiadneho hrdinu. Novela Zúfalé postavy je jedným z nemnohých prípadov. Ale ja som rada, teším sa, lebo som presvedčená, že autorka mala práve to v úmysle. Nechcela v čitateľoch vzbudiť súcit a očakávanie, že jeden z partnerov vyjde z príbehu ako predpokladaný víťaz. Nechala nám priestor na vlastný výber. Na čiu stranu sa prikloníme? Postavy sú dokonalé. Sú reálne a naozaj zúfalé.
„Majstrovské dielo minimalistickej prózy. Človek len premýšľa, kto desivejšie klame sám seba: zúfalé postavy z čias Bentwoodovcov alebo supersebavedomé postavy dneška?“
Andrew O´Hehir, Salon
Jedna pikoška na záver. Paula Fox je starou matkou Courtney Love. Courtney je totiž dcérou Lindy, ktorej sa Paula v mladosti vzdala, no po rokoch k sebe našli cestu.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments