Elfriede Jelinek je autorka, ktorú jedni nenávidia a iní zas vynášajú do nebies. V roku 2004 sa stala laureátkou Nobelovej ceny za literatúru. Autorka vo svojich dielach provokuje, píše o náročných témach, nešetrí nič a nikoho. O tom svedčí aj jej román Pianistka, ktorý v sebe nesie prvky autobiografie. Jelinek v ňom zobrazuje samu seba, resp. čo by sa s ňou stalo, keby sa včas nevymanila z područia svojej matky. Popustila uzdu fantázii (teda dúfam) a rozpracovala neobyčajný príbeh ženy vymykajúcej sa spoločenským konvenciám. Čitatelia môžu byť fascinovaní a zhnusení zároveň. Štýl jej písania však očarí všetkých literárnych nadšencov. Veľmi zvláštnym spôsobom narába s jazykom a textom. Klobúk dolu pred prekladateľkou Svetlanou Žuchovou, ktorá náročný text bravúrne preložila. Myslím, že to bol naozaj tvrdý oriešok. Kniha vyšla vo vydavateľstve Ikar v edícii Odeon.
Erika sa vystatuje, že city nepozná. Keď raz bude musieť nejaký cit priznať, nenechá ho zvíťaziť nad svojou inteligenciou.
V centre deja stoja tri postavy – klaviristka a učiteľka na viedenskom konzervatóriu Erika Kohutová, jej svojským spôsobom šialená dominantná matka a mladý študent Walter Klemmer. Erika je ako Dr. Jekyll a Mr. Hyde. Konzervatívna, nenápadná žena, ktorá sa po večeroch a vo svojich predstavách mení na perverznú a násilnícku bytosť posadnutú sexom. Vyhýba sa ľuďom skôr, ako sú vôbec v dohľade. Anotácia uvádza, že príbeh sa točí najmä okolo náklonnosti mladého študenta k Erike a okolo jej zvrátených chúťok, no pre mňa bola kniha skôr o deštruktívnom vzťahu despotickej matky a dcéry, v ktorom matka úplne zničila, priam zdevastovala, život svojho jediného dieťaťa. Erika bola od detstva vychovávaná prísne, mala zakázané všetko okrem hrania na klavíri. Matka si ju predstavovala vo svetle reflektorov na svetových pódiách. Nedovolila jej priateľstvá, lásky, bežný život mladého človeka, nič. Ešte aj v dospelosti s ňou musí spávať na manželskej posteli a ruky pekne na paplóne, aby jej nenapadali „zlé veci“. Trestá ju trhaním šiat, schovávaním osobných vecí či bitkou. Erika pri nej tiež akoby zošalela, nezdráha sa matke facky opätovať. Jej narušená osobnosť ju dohnala až k sebapoškodzovaniu. Pri čítaní sa môže ľuďom s citlivejšou povahou nie raz zdvihnúť žalúdok… Z dcéry sa síce nestala slávna klavírna virtuózka, no matka je na ňu aj tak pyšná. Jedna druhú milujú a zároveň nenávidia.
Nikoho medzi seba len tak nepustíme, všakže, Erika, nikoho nepotrebujeme. Čas plynie a my sa míňame s ním. Sú spolu pod skleneným zvonom, Erika, jej jemné ochranné vrstvy, a jej mama. Zvon sa dá zdvihnúť len tak, že niekto zvonku chytí sklenené držadlo a zdvihne ho do výšky. Erika je hmyz v jantári, bez času a veku. Erika nemá minulosť a nie je postavou niečej minulosti. Tento hmyz už dávno stratil schopnosť liezť. Erika je zapečená na pekáči nekonečnosti.
Väčšinu románu tvoria siahodlhé opisy deštruktívneho správania sa, spomienok, vzťahov medzi hlavnými hrdinkami. Dej sa posúva len veľmi pomaly, akoby mimochodom, medzi riadkami. Pri čítaní treba dávať veľký pozor. Ale ten štýl písania! Ten za to stojí.
Erikinou najväčšou láskou je hudba. Do nej sa ponára, k nej sa utieka a ako učiteľka trestá každý falošný tón. Erika nie je pekná. Keby chcela byť pekná, matka by jej to hneď zakázala. Muža mať nesmie, nezostáva jej nič iné len pozorovať milencov v parkoch či sledovať striptíz v odporných kabínkach sexshopov. Všetko tajne. Jedného dňa sa situácia zmení. Na scénu vstupuje študent Klemmer. Je od učiteľky o desať rokov mladší, to mu však nebráni, aby jej začal dvoriť. Túži po staršej žene, hoc o mladé obdivovateľky núdzu nemá.
Pán Klemmer by sa tak rád stal Erikiným priateľom. Táto neforemná zdochlina, táto učiteľka klavíra, na ktorej povolanie vidno, sa napokon ešte môže rozvíjať, veď ešte vôbec nie je príliš stará, táto škatuľa. Ba dokonca je pomerne mladá, v porovnaní s tou svojou matkou. Túto chorobne scvrknutú, na ideáloch lipnúcu smiešnu bytosť, zhlúpnutú a omámenú, živú len duchom, prebudí mladý muž k životu na tomto svete. Budeš si užívať radosti lásky, len počkaj!
Ona sa bráni, odmieta ho, ale nie nadlho. Rozohrá s ním nebezpečnú hru, ktorá nedopadne podľa jej predstáv. Ich vzťah sa zvrtne príšerným smerom. Finále bolo fakt desivé.
Čo treba ešte raz vyzdvihnúť, je jazyk a štýl autorky. V texte úplne absentuje priama reč, Jelinek píše mnohokrát ironicky, používa dlhé súvetia, nehrá na city čitateľa, je chladná a takpovediac nad vecou, zachováva si od postáv odstup, komentuje ich konanie, niekedy nazýva Eriku iba ONA. Čitateľ môže nadobudnúť pocit, že sa z postáv vysmieva.Aké je moje záverečné hodnotenie? Román vo mne vyvolal veľmi rozporuplné pocity. Je úžasný, je skvelý, je odporný, je hnusný. Zažila som emócie všetkých druhov. Od nadšenia, prekvapenia, cez strach, hnev a frustráciu až k znechuteniu. Výsledný dojem je však výborný. Šokujúci portrét ženy uväznenej a stratenej vo svojich túžbach, v chorom rodinnom vzťahu a v sebe samej je naozaj výnimočný. Pozorný a vnímavý čitateľ milujúci náročnejšie knihy bude bohato odmenený.
Román bol sfilmovaný, ale rovnomenný snímok režiséra Michaela Hanekeho postrádal hĺbku knihy. Zameral sa viac na vzťah medzi učiteľkou a študentom, nerozviedol dostatočne vzťah matky a dcéry. Musím vyzdvihnúť vynikajúce herecké výkony všetkých protagonistov a v neposlednom rade krásnu hudbu.
Deň čo deň umiera hudobná skladba, novela alebo báseň, lebo v dnešnej dobe už nemá opodstatnenie.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments