Salvador Dalí nikdy nepochyboval o svojej genialite a vo svojom živote robil všetko pre to, aby ju denno-denne vystavoval na obdiv. Tvrdí, že sa o nej úplne presvedčil, keď mal dvadsaťdeväť rokov a odvtedy sa mu zakoreňovala v mysli čoraz nástojčivejšie. Na svoju počesť si ako tridsaťsedemročný napísal vlastný životopis s názvom Tajný život Salvadora Dalího. Tento úprimný, vášnivý a svojrázny monument je prešpikovaný nespočetnými tajomstvami z jeho života. Doslov k nemu dopísal v roku 1941 úplne nahý, čo nikoho po dočítaní knihy neprekvapí, pretože sám seba označil za notorického anarchistu a polymorfného perverzníka. Životopis vyšiel najprv v roku 1942 vo francúzštine, následne ho preložili do angličtiny. Slovenskí čitatelia si ho môžu prečítať v novom vydaní vďaka vydavateľstvu Slovenský spisovateľ (2003, 2019) v preklade Vladimíry Komorovskej.
Kto si napíše pred dovŕšením štyridsiatky svoj životopis? Buď ten, čo vie, že čoskoro zomrie, alebo šialený narcista. Maliar, sochár, grafik, ilustrátor, filmár, spisovateľ a najznámejší predstaviteľ surrealizmu Salvador Dalí sa označeniu narcista či blázon nikdy extra nebránil. Sám si svoju extravaganciu prechádzajúcu až do šialenstva uvedomoval a bol na ňu pyšný. Za vygúlenými očami, napomádovanými vlasmi, šibalskými bajúzmi a maskou blázna sa však skrýva veľká inteligencia.
Keď sa na oblohe ukázal mesiac, vybičoval ma do takej extázy, že som sa cítil sťa megaloman a egocentrik, ktorý nemá páru na celej zemi. Môj narcizmus nadobúdal veľkolepé rozmery a premieňal sa na kozmický sen, až kým mi neskanuli polícach slzy inteligencie a neupokojili moju ušľachtilú dušu.
Dalí nám odhaľuje svoje tajomstvá s veľkou úprimnosťou. Hoci sú jeho spomienky veľa ráz vtipné a ironické, vždy ich myslí vážne. Nebojí sa pred čitateľmi odhaliť svoje erotické predstavy, absurdné vízie, nočné mory a výstrednosť. Prevedie nás svojím detstvom, dospievaním a štúdiami na Kráľovskej akadémii krásnych umení v Madride, odkiaľ ho vyhodili kvôli záhaľčivému životu a svojvoľným výčinom. Pred pedagógmi vyhlásil, že v škole nie je nikto kompetentný, kto by ho mohol skúšať. Už v časoch stredoškolského štúdia pôsobil ako bohémsky švihák, skvelý mystifikátor a nenapraviteľný oponent. Jeho slovami – notorický nespratník.
Na ulici som si vytrhával gombíky z kabáta, divo do nich zakusoval, dupotal na vyasfaltovanom chodníku ako splašený kôň, ani čo by som sa chcel prepadnúť do zeme.
Po neukončenom štúdiu sa s ešte väčšou vervou púšťa do výtvarnej činnosti. Prostredníctvom jeho zápiskov nazrieme do umeleckých kruhov medzivojnovej doby, stretneme sa s Piccasom, Miróom, Buῆuelom, Bretonom či Éluardom. Ocitneme sa spolu s ním v Paríži aj v Amerike. Vo svojej knihe odhaľuje pozadie vzniku niektorých svojich obrazov, jeho spoluprácu na Buῆuelových filmoch, predstaví sa aj ako aranžér newyorských výkladov a odporca akejkoľvek ideológie a politikárčenia. Vždy bol jednoducho Dalí, pravý dalíovec a hotovo! Dokážete si predstaviť, že by niekto prednášal príhovor v potápačskom skafandri alebo s metrovou bagetou uviazanou na hlave remeňmi? Nie? Dalí áno, je majster absurdností! Nie raz si v spoločnosti vyslúžil nálepku ešte väčšieho blázna, zúrivého a buričského šialenca, podrývačského záškodníka, radikálneho rozvratníka či nenapraviteľného surrealistu. On sa tomu tešil, lebo sa tak postupne vyhupol na obláčik medzi anjelov a archanjelov výtvarného klasicizmu.
Ako dieťa bol rozmaznaný a veľmi nezbedný. Trápil nielen svojich rodičov ale aj celé okolie. Čo sa týka školských a študentských rokov, skoro nič sa nezmenilo. Vyvádzal, predvádzal sa, neposlúchal a celý čas bojoval s rôznymi fóbiami a paranojami. Najväčšou nočnou morou boli lúčne kobylky. Keď bola situácia neznesiteľná, vymyslel si brilantný plán. Veď bol predsa génius!
Väčšinou žijú umelci bohémskym životom. Prekvapivo, Dalí nie. Bol askétom, vyhýbal sa búrlivej spoločnosti, nepil a nedrogoval. Iba na kratučké obdobie podľahol vábeniu spolužiakov na akadémii. Alkohol odsudzoval, lebo zahmlieval zrak, zatemňoval mozog a na krku zanechával viditeľné stopy po uzde precitlivenosti a sebaľútosti.
Tak som smiala na niektorých príhodách, až som sa bála, že skončím ako on a nebudem sa vedieť dosmiať. V dospelosti mal totiž obdobie nekontrolovateľných záchvatov smiechu. Práve v tomto čase spoznal svoju životnú lásku Galu, ktorej predstavu si vysníval už v útlom detstve. Zahľadel sa do nej, keď bola vydatá za básnika Paula Éluarda. Nad kapitolou, kde sa ju pokúšal očariť, nezostáva nič iné, len krútiť hlavou, smiať sa a diviť zároveň. Preskákali spolu veľa dobrého aj zlého. Gala bola jeho múzou, opatrovateľkou, psychoanalytičkou, manželkou a slnkom v jednom. Dalí sa k láske a závislosti k svojej celoživotnej partnerke vyznáva niekoľkokrát aj v knihe.
Myslím si, že kniha má čo ponúknuť každému čitateľovi. Dalí sa síce vykresľuje ako erotoman s exhibicionistickými sklonmi, ale bol to veľký umelec, vizionár, génius a inšpiroval mnohých ďalších umelcov. Jeho rozprávanie je vtipné a naozaj veľmi pútavé a úprimné. Niekedy to prehnal a použil vo vete toľko cudzích slov, že sa čitateľ ľahko stratí vo význame, no zaiste tak učinil preto, aby okázalo demonštroval svoju genialitu a inteligenciu. Ako vo svojich dielach, tak aj na stránkach knihy odhaľuje najintímnejšie časti svojho JA. Surrealistický svet, ktorý vytvoril, neprestáva fascinovať verejnosť ani dnes. Šíril okolo seba chaos a inšpiráciu zároveň. Jeho premenlivé nálady, zúfalstvo, zlosť, vízie, paranoje, radosť, vzostupy a pády robia z knihy veľmi zaujímavé čítanie. Ja som si každú stránku životopisu vychutnala so surrealistickým pôžitkom.Poznám jediné žijúce stvorenie, čo sa zovňajškom približuje k dokonalým renesančným krivkám. Tá bytosť je moja žena Gala, ktorú som si šťastným zázrakom vyvolil. Jej výzor a gestá sú stelesnenou Deviatou symfóniou a odrážajú architektonické krivky ušľachtilej duše, čo vykryštalizovali z mäsa a krvi, zo špiku kostí a kože, z morskej peny, z ktorej sa zrodila.
„Šialenstvo za život! Stále som si opakoval: Činorodosť až do konca života! Medzi mnou a bláznom je ten podstatný rozdiel, že ním nie som!“
Film Andalúzsky pes je spoločné scénaristicke dielo Luisa Buῆuela a Salvadora Dalího. Nesmel byť v ňom žiadny obraz, ktorý by mal logiku. Úvodné rozrezania oka britvou dlho držalo popredné miesto v rebríčku najšokujúcejších filmových scén. (pozn. Sieťovky)
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments