Antonio Tabucchi pochádzal z talianskeho mesta Pisa. Pôsobil ako spisovateľ, literárny kritik, prekladateľ a učiteľ portugalskej literatúry na Sienskej univerzite. Jeho vrúcny vzťah k portugalčine a k Portugalsku sa zrodil vďaka portugalskému spisovateľovi Fernandovi Pessoovi. Neskôr sa stal najväčším odborníkom na jeho tvorbu. Všetky svoje diela písal po taliansky, no knihu Requiem ako jedinú napísal v portugalčine. Román v ktorom sa prelína sen so skutočnosťou a prítomnosť s minulosťou publikoval na Slovensku Portugalský inštitút vo vynikajúcom preklade Lenky Cinkovej. Čitateľ si musí chvíľu zvykať na text, v ktorom nie je graficky vyznačená priama reč, tvoria ho dlhé súvetia, nezastaviteľný prúd slov oddelený čiarkami. Svojský a obdivuhodný spôsob písania.
Kniha je rozdelená na dve časti. Prvú tvorí samotný príbeh v snovom svete, kde rozprávač putuje za niečím, čo ostalo v jeho živote nedoriešené a druhú okolnosti a miesta vzniku románu, autorove úvahy o hlase, zvuku, hudbe, zmyslových vnemoch, snoch a otcovi. No predovšetkým je poctou krajine, ktorú si autor adoptoval a ktorá si adoptovala jeho, ľuďom, ktorí si ho obľúbili a ktorých si obľúbil on.
Hlasy. Keby len bolo možné premietnuť do slov všetky emócie, čo v nás vyvolali hlasy tých, ktorých sme počas života milovali! A predsa ich nosíme v sebe, v najhlbšej časti nášho vnútra, ako poklad ukrytý v skrinke, ktorú nechceme ukázať ani živej duši a od ktorej nik iný nemá kľúče.
Každý z nás si v sebe nesie určité nevyriešené záležitosti alebo otázky, na ktoré zatiaľ nedostal odpoveď. Čas od času si na ne spomenieme a dostaví sa frustrácia a smútok.
Prvotným impulzom k napísaniu tohto románu bol sen, v ktorom sa autorovi prisnil jeho mŕtvy otec. Zomrel po ťažkej chorobe a Antonio Tabucchi sa zrejme nevyrovnal so všetkými skutočnosťami súvisiacimi s jeho odchodom. Otec dlhšiu dobu pred smrťou komunikoval len pomocou písacej tabuľky, preto jeho hlas a slová v portugalčine, ktorými sa mu prihovoril vo sne, boli pre autora veľkým prekvapením. Jeho otec totiž nikdy portugalčinu neovládal. Na druhý deň si Tabucchi sadol do kaviarne a začal sen zapisovať, nie však v rodnom talianskom jazyku. Okolo sna rozohral očarujúci a hlboký príbeh plný farebných postáv.
…počujte, niečo vám poviem, herpes je podľa mňa tak trocha ako výčitky svedomia, drieme v nás a jedného pekného dňa sa prebudí a napadne nás, potom opäť upadne do spánku, pretože ho učičíkame, ale stále existuje v našom vnútri, proti výčitkám sa nedá bojovať.
Requiem nie je len sonátou, ale aj snom, v ktorom sa autor stretáva so živými aj mŕtvymi, s vecami a miestami, ktoré potrebujú, aby sa za nich niekto pomodlil. Toto dokáže spraviť iba spôsobom sebe vlastným, čiže prostredníctvom románu. S láskou opisuje Lisabon, vzdáva mu hold každým opísaným zákutím či uličkou. Vezme čitateľov do Múzea antického umenia, na cintorín, do najstaršej kaviarne Brasileira do Chiado, do hotelov a reštaurácií. Nemalú pozornosť venuje jedlám. Stráviť veľkú porciu je rovnako náročné, ako stráviť veci nevypovedané.
Chlapče, povedala starena, počúvaj, takto to nemôže ísť ďalej, nemôžeš žiť v dvoch svetoch, v skutočnom svete a vo svete snov, to spôsobuje halucinácie, si ako námesačník, čo kráča krajinou s roztiahnutými rukami a všetko, čoho sa dotkne, sa stane súčasťou jeho sna, dokonca aj ja, hoci som stará a tučná a vážim osemdesiat kíl, pri dotyku tvojej ruky cítim, že sa rozplývam vo vzduchu, akoby som sa tiež stávala súčasťou tvojho sna.
Je horúca júlová nedeľa. Rozprávač – autorovo alter ego – je na dovolenke u priateľov na statku. Ani nevie ako, ocitá sa v prístave v Lisabone, kde má dohodnutú schôdzku s neznámym mužom. Najprv si myslel, že o dvanástej napoludnie, no po krátkom uvažovaní pochopí, že duchovia sa predsa zjavujú o polnoci. Má pred sebou dvanásť hodín čakania. Rozhodne sa vyplniť čas prechádzkou po meste a stretnutiami s dávnymi priateľmi. Od začiatku je zrejmé, že sa rozprávač pohybuje na hranici medzi snom a realitou. Kráča s ťažkosťami, potí sa. Ako tak putuje mestom, stretáva rôznych ľudí, živých aj mŕtvych. Svoj pomyselný dlh voči sebe a veciam nedopovedaným spláca počas cesty rozhovormi, posedeniami aj peniazmi, ktoré spolu s časom rýchlo ubúdajú. Spoznáme Mladého narkomana, Chromého predavača žrebov, Taxikára, Tadeusa, Isabelu, Viriatu, Ženu strážcu majáka, Maliara – falšovateľa či Predavača príbehov. So všetkými postavami vedie rozhovory, navštevuje známe i neznáme miesta, reštaurácie, bary, domy, aby sa napokon dočkal vytúženej schôdzky s bezmenným Hosťom. Vnímavý čitateľ rýchlo príde na jeho meno. Preberú spolu Kafku, postmodernizmus aj budúcnosť literatúry. Hosť sa bráni obvineniam z avantgardizmu.
V rozprávačovi je aj napriek výmene názorov cítiť veľký obdiv k Hosťovi, nikdy nepochyboval o jeho magických schopnostiach vidieť a cítiť veci inak ako bežní ľudia. Je nemožné vypovedať všetko, stačí len otočiť hlavu a…Ach, áno, prisvedčil, so mnou je to už raz tak, ale počujte, nemyslíte si, že práve na to by mala literatúra slúžiť, že by mala človeka znepokojovať?, ja osobne nedôverujem literatúre, čo prináša mysli úľavu. Ani ja, súhlasil som, ale chápete, ja som už sám o sebe veľmi nepokojný a váš nepokoj sa spája s tým mojím a vyvoláva vo mne pocit úzkosti.
Román je intímnou cestou človeka k pochopeniu a analýze seba samého a toho, čo ho trápi. Náhodné stretnutia, skryté symboly, postavy, z ktorých jednou je samotné mesto a spomienky spolu tvoria fiktívny a čiastočne autobiografický príbeh plný originálnych metafor a pozoruhodných myšlienok. Na jeho konci bude mať čitateľ pocit ľútosti, že sa rozprávanie skončilo a môže sa stať, že sa doň opätovne pustí a nájde v texte ďalšie súvislosti a významy. Myšlienok, ktoré si chce čitateľ zapamätať je v tejto útlej knižočke mnoho. Requiem si vychutná každý milovník kvalitnej literatúry.
Ľudské sny zanechali na dejinách svoje stopy, bohato zdokumentované v literatúre. Od eposu o Gilgamešovi po Bibliu, od Calderóna cez Shakespeara až po Kafku, „právo snívať“ – ako ho nazýva Bachelard – kráča ruka v ruke s literárnou tvorbou. A či už sny znamenajú všetko (Freud) alebo neznamenajú nič (Caillois: a aj toto je jedna z interpretácií), či sa zakladajú na prežitých skúsenostiach alebo na niečom, čo patrí do celkom inej dimenzie, literatúra, práve tým, že ich vyrozpráva, ich úplne nezávisle ponúka svojim vykladačom: teda nám všetkým, čitateľom.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments