Slovenskí čitatelia sa mohli s Luciou Berlin (1936 – 2004) zoznámiť v roku 2016, keď Inaque publikovalo jej zbierku poviedok Manuál pre upratovačky. Tentoraz vydavateľstvo siahlo po Berlinovej memoároch. O výborný preklad sa postarala Aňa Ostrihoňová. Zbierku Vitaj doma zostavil a úvod napísal autorkin syn Jeff Berlin. Obsahuje príbehy, listy a fotografie z prvých dvadsiatich deviatich rokov života spisovateľky, ktorá je považovaná za jedinečný hlas americkej literatúry.
Lucia Berlin začala publikovať svoje poviedky ako dvadsaťštyriročná. Sporadicky písala od šesťdesiatych rokov. Dlho bola závislá od alkoholu, no v osemdesiatych rokoch svoju závislosť prekonala a pravidelne písala až do svojej smrti. V útlej zbierke zloženej z fragmentov spomienok a rôznych krátkych zápiskov doplnených o fotografie nám odhaľuje čo–to zo svojho života. Veľmi často sa s rodinou sťahovala, nakoľko jej otec bol banský inžinier a neustále sa presúval za prácou. V jednom rozhovore sa vyjadrila, že nikdy nemala ozajstný domov.
„Žila som na toľkých miestach, až je to trápne… keďže som sa toľko sťahovala, miesto, kde žijem, má pre mňa veľký význam.
Stále hľadám… stále hľadám domov.“ (Lucia Berlin v rozhovore v roku 2003)
Narodila sa na Aljaške a prvé roky života strávila v banských mestečkách v Idahu, Kentucky a Montane. Neskôr sa s rodičmi presunula do Texasu, Arizony a odtiaľ do Santiaga v Čile, kde si plnými dúškami užívala život. Ani Santiago sa jej nestalo domovom nadlho, začala navštevovať univerzitu v Novom Mexiku a po krátkej známosti sa vydala za sochára Paula Suttmana, ktorému porodila dvoch synov. Ako sa po čase ukázalo, nebol ten pravý. Rozviedla sa, vydala znova a zase to nevyšlo. V tej dobe už žila v New Yorku a viac-menej živila rodinu šitím detského oblečenia. Osud chcel, aby stretla hudobníka Buddyho Berlina. Stal sa pre ňu osudovým mužom. Zo zápiskov sa dozvedáme o ich búrlivej láske, šťastí, radosti ale aj o trápení s Buddyho závislosťou na drogách. A samozrejme o ďalšom sťahovaní a nových domovoch.
So závislosťou prichádza ukrývanie, klamanie, podozrievanie. „Dívaš sa mi do očí, len aby si zistila, či som si pichol,“ hovoril. A mal pravdu.
Prvé roky na Edit Boulevard prešli ako na hojdačke: raz bral heroín, raz nebral, raz sme boli všetci šťastní, potom zasa nie.
Prvá polovica zbierky sa číta rýchlo a ľahko. Lucia nie je sentimentálna. Používa krátke a jednoduché vety, ktorými výstižne opisuje všetko, čo sa okolo nej dialo. Dozvieme sa o stretnutiach s rôznymi umelcami, nevynecháva podrobnosti o domoch, v ktorých žila, s láskou komentuje narodenie a detstvo synov, otvorene píše o strachu z manželovej závislosti. Niektoré spomienky sú detailnejšie, iné naopak iba preletí. Z textov cítiť radosť aj smútok. Jej život bol všelijaký, len nie nudný.
Druhú polovicu zbierky tvoria listy, ktoré si autorka vymieňala so svojimi známymi a priateľmi. Korešpondencia s americkým básnikom a učiteľom Edom Dornom o nej veľa prezrádza. Ed bol dôležitým človekom v jej živote, učil ju, radil jej, keď sa cítila neistá v písaní. S jeho manželkou Helen boli dobrými priateľkami. Vymieňali si tipy na knihy, filmy, zdôverovala sa im, opisovala radosti i starosti bežných dní. Niektoré listy sú hotové mini poviedky.Celú chatku od podlahy bolo treba oblepiť stránkami z časopisov. Celú dlhú zimu si potom Johnson mohol čítať steny. Najdôležitejšie bolo poprehadzovať strany, aby napríklad strana 20 bola vysoko na severnej stene a strana 21 v spodnej časti južnej. Myslím, že to bola moja prvá hodina literatúry, lekcia o nekonečných možnostiach kreativity.
Rozprávanie Lucie Berlin je ľudské a úprimné. Ona sama bola taká. Aj v ťažších chvíľach vniesla do svojich slov entuziazmus a ľahký humor. Predstavte si, že v desiatich rokoch jej diagnostikovali skoliózu. Kvôli deformácii chrbtice musela často nosiť kovový korzet. Choroba ju však nezlomila. Človek má pri čítaní knihy pocit, že svet bol pre ňu do tridsiatky väčšinou gombička. V biografickej poznámke na konci zbierky je uvedených zopár ďalších informácií o jej živote.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments