Sarah Winman

Sarah Winman: Slnečnice

Sarah Winman debutovala v roku 2011 celosvetovo úspešným románom When God Was a Rabbit (v českom preklade Když byl bůh králík). Kniha jej priniesla niekoľko ocenení vrátane úspechu v kategórii Nováčik rokaGalaxy National Awards (dnes už  premenovaná na The British Book Awards). Slnečnice sú jej tretím románom. Na Slovensku ho publikovalo vydavateľstvo IKAR v edícii Odeon v preklade Lucie Lukáčovej.

V neveľkom rozsahu sa skrýva množstvo tém. Autorka otvorila otázky sexuálnej orientácie a dotkla sa aj epidémie AIDS, ktorá naplno vypukla v 80. rokoch minulého storočia. Román je plný vášne, bolesti, ťažkostí, smútku a lásky. Nenaplnené túžby srdca a žiaľ z bolestnej straty blízkych sú popretkávané žiarivo žltou farbou van Goghových Slnečníc.

Ellis pristúpi k okeniciam. Otvorí ich a rám vyplnia slnečnice. Nádherný žltý svet sa ťahá do diaľky, sotva vidieť koniec. Zapáli si cigaretu a oprie sa o parapet. Povetrím sa kĺžu lastovičky s páľavou na krídlach.

Príbeh sa začína v roku 1950. Dora Juddová si aj napriek strachu z reakcie manžela alkoholika vyberá v tombole cenu, po ktorej túži od študentských čias. Na školskom výlete totiž raz dávno uvidela v galérii van Goghove Slnečnice. V tej chvíli sa zadebnené okná na srdci rozleteli a ona ucítila mocnú túžbu po slobode, nekonečných možnostiach a kráse. Uplynulo pätnásť rokov a replika obrazu sa objavila na dedinskej zábave. Miesto toho, aby vzala fľašu škótskej, k čomu ju vyzýval muž, siahla po obraze. Bolo to prvý raz, čo sa postavila na odpor. Akoby si odrezala ucho. A urobila to verejne.

Presúvame sa v čase a spoznávame Ellisa, vdovca v strednom veku. Kedysi ho jeho mama Dora viedla k umeniu a podporovala v ňom túžbu stať sa maliarom. Osud však všetko zariadil inak. Pokračuje v otcových šľapajach a pracuje v lakovni v miestnej automobilke. Namiesto hladkania plátna štetcom vyklepáva plechy a brúsi ich do dokonalosti. Kto vyhladí jeho jazvy? Je nekonečne osamelý. Robí iba v nočnej zmene, pretože cez deň radšej spí, aby nemusel čeliť reálnemu životu. Jeho kolegovia vedia, že keď má jeden zo svojich úzkostných záchvatov, majú ho nechať na pokoji. Rozpráva sa so svojou mŕtvou ženou a delí sa s nami o najšťastnejšie spomienky z detstva a mladosti.

Keď mal dvanásť, do susedstva k majiteľke obchodu, krásnej a láskavej Mabel, sa nasťahoval rovnako starý chlapec Michael. Začalo sa šťastné obdobie. Michael stratil matku a úplne prilipol k Dore. Hodiny a hodiny sa dokážu rozprávať o umení a obraz Slnečníc vnáša svetlo do ich životov. Aj medzi chlapcami sa vyvíja veľmi blízky vzťah, ktorý časom nadobúda chúlostivé rozmery. Objavujú krásu umenia, poézie, čaro v obyčajných okamihoch a čelia drsnému Ellisovmu otcovi. Tragédia, ktorá im vstúpi do života ich ešte väčšmi zomkne k sebe.

Premýšľam, ako znie, keď sa zlomí srdce. Usúdim, že sa to stane v tichosti, nečujne, bez drámy. Ako keď vysilená lastovička mäkko spadne na zem.

Roky utekajú a k dvojici chlapcov pribudne žena. Ellis je pri prvom stretnutí s Annie okamžite očarený a rozhodnutý oženiť sa s ňou. Michael sa musí zmieriť s tým, že už nebudú dvaja ale traja. Trojica si vytvára úžasný, magický vzťah plný lásky, porozumenia a bláznovstiev. Po čase sa však objavia trhliny a vážne dôvody, pre ktoré sa Michael vydáva vlastnou cestou.

V druhej polovici románu sa mení rozprávačská perspektíva. Rozprávačom sa stáva Michael. Ocitáme sa v spomienkach na výlete dospievajúcich priateľov vo Francúzsku, na bezstarostný život plný slnka a žltej farby slnečníc a tiež v Londýne, kde žil svoj vlastný život. V závere jeho rozprávania však farby začínajú chýbať a objavuje sa smútok.

Kto sme boli, Ellis, ja a Annie? Veľakrát som to chcel vysvetliť, ale nikdy sa mi to nepodarilo. Boli sme všetkým a potom sme sa rozpadli. To ja som na vine, viem.

Nehanbím sa za slzy, ktoré som neudržala. Už od začiatku bolo jasné, že to nebude veselé čítanie. Autorka jemne vyskladala poetický príbeh o láske vo všetkých jej podobách, nenápadne vrstvila emócie a napísala dielo plné rozjímania o vzťahoch, o schopnosti umenia inšpirovať, o ťarche zármutku a sile odpustenia sebe i druhým. Možno mohlo byť všetko inak, keby boli spoločenské, kultúrne a rodinné pomery iné…

 

 

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť